štvrtok 28. novembra 2013

De Regno - Kapitola 9

Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha
Sv. Tomáš Akvinský

[61] Keďže svetské pocty a ľudská sláva nie sú dostatočnou odmenou za kráľovo namáhanie, zostáva nám nájsť odmenu, ktorá je primeraná.

[62] Patrí sa, aby kráľ hľadal odmenu u Boha, rovnako ako sluha hľadá za svoju službu odmenu u svojho pána. Kráľ je vo svojej vláde nad ľudom vskutku božím sluhom, pretože Apoštol hovorí: "Všetka moc pochádza od Pána" (Rim 13:1) a boží sluha je "pomstiteľ, ktorý vykonáva hnev na tom, kto pácha zlo" (Rim 13:4). Aj v knihe múdrosti (6:5) sa o kráľoch hovorí, ako  o božích služobníkoch. Preto sa králi o odmenu za svoju službu musia hlásiť u Boha. Boh niekedy odmeňuje kráľovu službu časnými dobrami, ale takúto odmenu dostávajú i dobrí, i bezbožní králi. Preto Pán hovorí Ezechielovi (29:18) "babylonský kráľ Nabuchodonozor dal svojmu vojsku konať ťažkú službu proti Týru; ale od Týru sa jemu a jeho vojsku nedostalo mzdy za službu, ktorú mi konal." Konal tú službu, pre ktorú je moc "vykonávateľkou hnevu na tých, čo robia zlo", ako hovorí Apoštol.
Preto Pán hneď dodáva: "Hľa, babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi dám Egypt! Nech odnesie jeho bohatstvo, nech ho dôkladne vydrancuje a vyplieni, to bude mzda pre jeho vojsko." Teda, ak Boh vynahradí bezbožnému kráľovi, ktorý bojoval proti božím nepriateľom, hoci aj nemal v úmysle Bohu slúžiť, ale chcel len popustiť uzdu svojej nenávisti a žiadostivosti a odmení ho takými veľkými darmi, ako víťazstvo nad nepriateľmi, podrobenie kráľovstiev a bohatá korisť, čo potom Boh urobí pre kráľov, ktorí vládnu božiemu ľudu a potierajú božích nepriateľov na základe svätých pohnútok?
Sľúbil im nie pozemskú odmenu, ale večnú a v ničom inom ako v Sebe Samom. Peter hovorí o pastieroch ľudu (1 Pt 5:2,4): "Paste Božie stádo, ktoré je u vás;  A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy." O tomto venci Izaiáš hovorí (28:5): “V ten deň bude Pán zástupov krásnou korunou a ozdobným vencom zvyškom svojho ľudu.”

[63] To je tiež dokázane aj rozumom. Každý, kto užíva rozum, ma do duše vtlačené poznanie, že odmenou za cnnosť je šťastie. Cnosť, nech je akákoľvek, sa vysvetľuje ako to, čo robí jej držiteľa a jeho skutky dobrými. Okrem toho, každý usilovne pracuje, aby dosiahol to, čo je hlboko zakorenené v každej jeho túžbe, teda byť štastným. Nikto nie je schopný, neželať sám sebe šťastie. Je preto náležité, očakávať ako odmenu za cnosť to, čo robí človeka šťastným. Teda ak dobre pracovať je cnostný skutok a kráľova práca je dobre vládnuť nad poddanými, tak potom je jeho odmena to, čo ho urobí šťastným. Čo to je?  Šťastie je, ako hovoríme, konečné naplnenie našich túžob. Túžby však nemôžu ísť až do nekonečna, pretože potom by prirodzené túžby neboli nikdy naplnené, veď nekonečno nemožno dosiahnuť. Preto rozumová prirodzenosť túži po všeobecnom dobre, takom dobre, ktoré ju samo dokáže urobiť úplne šťastnou v takej miere, že už nezostane nič, po čom by ešte túžila. 

Šťastie sa volá dokonalým dobrom, pretože v sebe obsahuje všetko žiadúce. Ale nič pozemské takým dobrom nie je. Tí čo majú majetky, túžia mať viac, tí čo si užívajú rozkoše, túžia užívať ich viac a tak ďalej. A ak netúžia mať viac, túžia si zachovať tie, ktoré majú, alebo túžia, aby sa k jestvujúcim pridali nové. Medzi pozemskými vecami niet nič trvalé. Takže nič pozemské nedokáže uspokojiť túžbu a preto nič pozemské neurobí človeka šťastným. Z toho plynie, že nič pozemské nie je vhodnou odmenou pre kráľa. 

[64] Konečná dokonalosť a dokonalé dobro čohokoľvek, čo si človek vyberie, závisí na niečom vyššom, pretože aj hmotné veci sa stávajú lepšími, ak k nim pridáme niečo lepšie a horšími, ak k nim pridáme niečo horšie.
Ak sa striebo zmieša so zlatom, striebro sa stane cennejšie, ale ak sa zmieša s olovom, nazeráme na neho, ako na niečo nečisté.
Je zjavné, že všetky pozemské veci sú nižšie, ako ľudský rozum. Ale šťastie je poslednou dokonalosťou a dokonalým dobrom človeka, ktoré si všetci želajú dosiahnuť. Preto niet ničoho na zemi, čo by človeka urobilo šťastným a teda niet medzi pozemskými vecami nič, čo by bolo vhodnou odmenou kráľovi. Augustín hovorí "nevoláme kresťanské kniežatá šťastnými keď vládli dlho, alebo keď po pokojnej vláde prešlo kráľovstvo na ich synov, alebo pretože potlačili nepriateľov štátu, alebo pretože sa dokázali ubrániť, alebo premohli občanov, čo sa proti nim vzbúrili. Voláme ich šťastnými vtedy, ak vládli spravodlivo, najskor panovali svojim vášňam a až potom národom a nekonali z lásky k márnej sláve, ale z lásky k večnému šťastiu. Takí panovníci sú podľa nás šťastní."   

Ale ani tak nie medzi stvorenými vecami nič, čo by dokázalo človeka urobiť šťastnými a čo by sa dalo postaviť ako odmena pre kráľa. Túžba v každej veci tiahne k zdroju tejto veci, teda k príčine jej bytia. Príčinou bytia ľudskej duše je ale Boh, ktorý ju urobil na svoj obraz. Preto je to len sám Boh, ktorý dokáže ukojiť túžby človeka a urobiť ho šťastným. A to je vhodná odmena kráľa.

[65] Univerzálne dobro ľudský rozum skrze svoj intelekt poznáva a skrze svoju vôľu po ňom túži. A najvyššie dobro nemožno nájsť inde, len v Bohu. Preto niet ničoho, čo by človeka urobilo šťastným, vyplniac tak všetky jeho túžby. Len Boh, ktorý podľa žalmov (102:5): "tíši tvoje túžby dobrodeniami". Tu nachádza kráľ svoju odmenu. Preto Dávid hovorí: "Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. "
Boh dáva kráľom spásu, nie len časnú pomoc, ktorou chráni ľudí i zvery, ale spásu o ktorej ústami Izaiáša povedal (51:6) "moja spása je večná," teda spásu, ktorou človeka zachráni a postaví na roveň anjelom.

[66] Tak možno overiť, či odmena kráľa je sláva a česť. Aká svetská a krehká pocta sa dá prirovnať ku cti, ktorou je človek "občanom neba a príbuzným Boha " (Eph 2:19), pripočítaný medzi božích synov, obdarený dedičstvom nebeských vecí skrze Krista? Toto je pocta, o ktorej Dávid, čudujúc sa, hovorí (Ps 138:17): “Tvoji priatelia, ó Bože, sú nesmierne vyvýšení.” Aká iná sláva a ľudská chvála sa dá porovnať s touto, ktorá nie je vynášaná jazykmi lichotníkov a mylnými súdmi ľudí, ale je vydávaná našim najvnútornejším svedomím a potvrdená je samotným Bohom, ktorý sľúbil tým čo Ho vyznajú, že aj On ich vyzná božími  anjelmi v sláve Jeho Otca? Tí, čo hľadajú takúto slávu ju nájdu a získajú aj svetskú slávu, po ktorej netúžili. Šalamún si žiadal od Pána len múdrosť, ale dostal s ňou aj slávu a stal sa slávnejším nad iných kráľov.  

Pokračovanie - Kapitola 10. Aký stupeň nebeskej blaženosti môže kráľ získať.

nedeľa 24. novembra 2013

Kolaboranti

Voľby županov priniesli zaujímavý poznatok na ktorý netreba zabudnúť - poznatok, ktorý demaskuje liberálnych "pravičiarov" a predovšetkým jednotný mediálny front a národný front "štandartných" politických strán, pripravených kedykoľvek opätovne kolaborovať s komunistami (prípadne ich pohrobkami), alebo kýmkoľvek, koho tieto média nepokladajú za extrémistu - teda za kohokoľvek, kto oddane slúži modernej - t. j. gnostickej spoločnosti a jej sekulárnemu, až blasfemickému poriadku pohŕdania Bohom ako pôvodcom všetkej moci. Tak sa v súčasnosti stalo pri voľbách v Banskom Bystrickom kraji, kde jedným z kandidátov a nakoniec víťazom volieb bol Marián Kotleba vedúci nacionalistickú ľudovú stranu Naše Slovensko veľmi ostro vyhranenú voči rómskej menšine.

Kým u niektorých otvorených revolucionárov, ktorí sa nikdy netajili a nebudú tajiť k snahám zničiť normálnu, tradičnú spoločnosť nie je vôbec prekvapujúce na vyzývanie komunistického pohrobka Maňku, voľby v plnej paráde ukázali skutočnú tvár pseudokonzervatívcov, vydávajúcich sa za oddaných nepriateľov SMERU-SD, ktorí v tento čas vyšli s verejnou podporou tomu istému kandidátovi ako ich ľavicoví bratranci. Kto však pozná charakter médií ako Postoy (tomu treba priznať, že priniesol aspoň polemický článok a nie priamu podporu Maňku - pričom podporovateľ Maňku je zároveň priaznivec sodomitsko-oportunistickej NOVY), či protikatolíckeho .týždňa nemal by byť vôbec prekvapený. Ako sme písali v minulosti, všetko sú to revolucionári a kráčajú spolu ruka v ruke (človek nevidiaci do vnútra týchto kruhov by sa veľmi podivil nad kamátstvami vo vnútri týchto ideovo navzájom nepriateľsky sa tváriacich skupín).

Voľby tak ukázali dve závažné skutočnosti: štandardizovaní gnostickí revolucionári sú vždy pripravení navzájom sa podporiť, či podporiť revolučnejšiu alternatívu extrémizmu (Kotleba nepodporuje ani potraty, tobôž registrované partnerstvá a mal odvahu sa postaviť sodomskému prideu, kým v .týždni majú registrované partnerstvá širokú podporu). Liberálne média potom sú všetky financované tými sitými protikresťanskými peniazmi a tak ich jednota v podpore komunistických pohrobkov je aj dobre zaplatená.  Druhá vec potom je, že pokrytecké vládnuce vrstvy dávajú jasne najavo, že nadovšetko milujú demokraciu, ale len pokiaľ vládnu.

Môžete naďalej veriť v hraný súboj "pravicových" a ľavicových myšlienok, pravdou však je, že títo len čakajú na spoločnú kolaboráciu, najmä v prípade ak by mal prísť niekto, kto by narušil poriadok na ktorí títo revolucionári spoločne prisahajú a ktorému slúžia, pričom nezáleží, či to je inak neprijateľný Kotleba, alebo nejaký iný "extrémista" podľa ich ľavicovo revolučnej pseudodogmatiky.

Kniha Výklad najdrahšej obety svätej omše a Tradičný katolícky kalendár na rok 2014

Tvorcovia internetových stránok krasaliturgie.cz pripravili pre svojich čitateľov dve, svojho druhu unikátne, publikácie:

Výklad najdrahšej obety svätej omše od ctihodného Martina z Kochemu, kapucína, jedného z najpredávanejších autorov 18. storočia. Kniha má 352 strán. Ide o prepis vydania z roku 1931 v českom jazyku.
Nástenný katolícky kalendár na rok 2014, ktorý obsahuje sviatky podľa misála z roku 1962. Pri každom mesiaci sa nachádza farebný obrázok a inšpiratívny text. Kalendár je špecificky zameraný na Vyšebrodský kláštor a Syllabus pápeža Pia IX., nakoľko v roku 2014 uplynie 150. výročie od jeho vydania. Jazyk je taktiež český.


Obidve publikácie je možné zakúpiť aj na území Slovenskej republiky.
Viac informácií, ako aj kontakty na slovenských distribútorov, či miesta, kde je možný osobný odber tovaru, nájdete tu: Objednání kalendáře a Výkladu Mše sväté, na mapke v spodnej časti.
Ceny v eurách sú nasledovné:
Výklad svätej omše: 7,50 €
Kalendár: 3,50 €
Pri objednávkach uskutočnených do 15. decembra 2013 je možné získať tieto zľavy:
Výklad svätej omše (1ks) + Kalendár (1ks): 9,85 € (namiesto 11 €)
Výklad svätej omše (2-4 ks): 5,85 € za kus; (5 a viac): 5,45 € za kus
Kalendár (2-4 ks): 2,75 € za kus; (5 a viac): 2,35 € za kus

nedeľa 17. novembra 2013

De Regno - Kapitola 8

Svetské pocty a sláva nie sú pre kráľa primeranou odmenou.

sv. Tomáš Akvinský


[53] Povinnosťou kráľa je usilovať o dobro zvereného ľudu, ako sme ukázali vyššie a táto povinnosť by bola príliš veľkým bremenom, ak by z nej pre kráľa neplynula nejaká výhoda. Preto je potrebné uvažovať o tom, v čom spočíva primeraná odmena dobrého kráľa.

[54] Niektorí tvrdia, že v ničom inom, ako poctách a sláve. Cicero hovorí [De Republica V, 7, 9]: “Vládca mesta by sa mal živiť iba slávou,” a zdá sa, že to tvrdí aj Aristoteles v knihe o Etike [V, 10: 1134b 7]: “knieža, ktorému nestačia pocty a sláva sa stáva tyranom.” Srdce ženie každého človeka za tým, čo považuje za svoje dobro. Ak teda panovníka neuspokojuje sláva a česť, vyhľadáva rozkoše a bohatstvo a uchýli sa k drancovaniu a útlaku svojich poddaných.

[55] Z tohto názoru plynie veľa nepríjemných dôsledkov. Najprv, pre kráľov by bolo pridrahé, keby všetka ta námaha, všetky tie obavy, všetko čo musia podstúpiť, bolo odmenené vecou tak rýchlo podliehajúcou skaze. Medzi ľudskými záležitosťami je máločo menej trvanlivé ako česť a sláva, pretože záležia na povesti, ľudských postojoch, názoroch a pocitoch, a nie je v ľudskom živote nič nestálejšie. Preto prorok Izaiáš takúto slávu volá “poľnou trávou.”

[56] Okrem toho, túžba po svetskej sláve oberá dušu o jej veľkosť. Ten, kto hľadá obľúbenosť medzi ľuďmi, musí vo všetkom čo robí i hovorí slúžiť ich túžbam a tak, v snahe všetkým ulahodiť, stáva sa otrokom každého z nich. Preto Cicero v knihe o povinnostiach [De officiis, I, 20, 68] hovorí: “treba predchádzať nezriadenej túžbe po sláve, pretože tá berie duši slobodu o ktorú muži veľkého ducha usilujú zo všetkého najviac. Pre vladára, ktorý sa podujal robiť dobro, vskutku niet nič náležitejšie, ako veľkosť ducha. Preto je svetská sláva len biednou odmenou za kráľovo namáhanie.

[57] Zároveň je škodlivé aj pre ľud, ak panovníkom náleží ako odmena sláva, pretože je povinnosťou dobrého človeka nestarať sa o slávu, tak ako sa nemá starať ani o iné časné dobrá. Je známkou cnostnej a statočnej duše, ak s ohľadom na spravodlivosť pohŕda slávou rovnako, ako pohŕda životom. Ak sa niekedy stane tá zriedkavá vec, že človeku slávu prinieslo cnostné počínanie a že mimo cnosť o túto slávu vôbec nestál, tak potom, napriek jeho vlastnému pohŕdaniu slávou, stane sa ten muž slávnym. Tak hovorí Fabius: “Kto slávou pohŕda získa skutočnú slávu.” Sallustius o Catonovi hovorí [Bellum Catilinae 54, 6] : “Čím menej o slávu usiloval, tým viac sa mu jej dostávalo.”
I Kristovi učeníci “konajú ako služobníci Boží, v cti i potupe, v dobrej i zlej povesti.” (2 Kor 6:8). Sláva nie je vhodná odmena pre dobrého človeka, dobrý ľudia ju odmietajú. Ak by len ona jediná bola odmenou pre kráľov, potom by to znamenalo, že žiaden dobrý muž sa nepodujme vládnuť krajine, alebo ak tak urobí, zostane bez odmeny.

[58] Okrem toho, túžbu po sláve sprevádza veľké a nebezpečné zlo. Mnohých zviedla k tomu, aby dychtivo hľadali slávu vo vojne a vrhali seba i svoje vojská v záhubu a svoju krajinu uvrhli do rúk nepriateľa. Spomeňte na Torquata, rímskeho veliteľa. Nechal popraviť vlastného syna, ktorý sa nechal strhnúť mladíckou prchkosťou, prijal výzvu nepriateľa a v súboji ho porazil. Urobil
tak v rozpore s otcovým rozkazom. Torquatus chcel ukázať, že je nutné krotiť túžbu po svetskej sláve a zabrániť tomu, aby príklad jeho syna nezviedol mnohých a nespôsobil tak škody, ktoré by sláva zo zabitia nepriateľa nemohla vyvážiť [porovn. sv. Augustín, De civ. Dei, V, 18.]

[59] Túžba po sláve má aj ďalšiu necnosť a to je pokrytectvo. Pretože získať cnosti, ktorým jediným patrí česť a sláva, nie je ľahké a len málo ľudí ich získa, tak mnohí, čo túžia po sláve, cnosti iba predstierajú. Preto Sallustius hovorí [Bellum Catilinae 10, 5]: “Ambície doženú mnohých smrteľníkov k pokrytectvu. Jedno skrývajú v srdci, iné majú na jazyku a majú lepší výzor ako charakter.” Ale Spasiteľ nazval pokrytcami aj tých, ktorí konajú dobré skutky len preto aby boli videní. Tak ako, hrozí ľudu nebezpečenstvo, ak panovník ako odmenu vyhľadáva bohatstvo a pôžitky a stane sa lupičom a násilníkom, tak hrozí aj nebezpečenstvo, ak prahnúc po sláve stane sa  falošníkom a pokrytcom.

[60] Podľa toho, čo vyššie citovaní múdri muži povedali sa zdá, že pre slávu a pocty, ako odmenu pre vladára, sa nerozhodli preto, že ich považujú za hlavný cieľ vladárovho počínania, ale preto, že je znesiteľnejšie, ak panovník túži po sláve, ako keď prahne po peniazoch, alebo zmyslových pôžitkoch.

Toto zlo sprevádza cnosť, pretože sláva, po ktorej ľudia túžia, nie je nič iné, ako mienka iných, ktorí o nich dobre zmýšľajú. [sv. Augustín De civ. Dei V, 12]. Túžba po sláve má v sebe aj stopu cnosti, aspoň vtedy, ak usiluje o pochvalu od dobrých ľudí a snaží sa neznepáčiť sa im. Pretože len málo ľudí dosiahne skutočnú cnosť, zdá sa prijateľnejšie, ak je vláda zverená tomu, kto sa obáva odsúdenia iných a preto sa vyhýba zjavným zlám. Lebo človek, ktorý dychtí po sláve sa, alebo pričiní o súhlas iných správnou cestou, teda cnostnými skutkami, alebo sa aspoň o to usiluje podvodom a úskokom. Ale ak niekto, kto chce vládnuť, po sláve netúži, nebude sa ostýchať ľudí s dobrým úsudkom a otvorene a pôjde za tým, čo sa mu zaľúbi, aj cestou ničím nemaskovaných zločinov. V krutosti a žiadostivosti prevyšuje zvieratá, ako je možné vidieť na príklade cisára Nera, ktorý ako Augustín hovorí: “opovrhoval všetkým mužným, a pritom bol tak krutý, že ho nikto nepovažoval za zženštilého.” Toto všetko uviedol už Aristoteles v Etike [IV, 7:1124a 16], keď hovoril o veľkodušnom človeku: “Naozaj hľadá slávu a česť, ale nie ako niečo veľké, ktoré je mu dostatočnou odmenou za cnosť. Okrem toho nežiada od ľudí nič iné, lebo medzi všetkými pozemskými dobrami sa za najväčšie pokladá, keď iní ľudia svedčia o cnosti nejakého človeka.”

pokračovanie: Kapitola 9. Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha

piatok 15. novembra 2013

De Regno - Kapitola 7

Aké opatrenia treba urobiť, aby sa kráľ nestal tyranom.

sv. Tomáš Akvinský

[41] Pretože je treba uprednostňovať vládu jedného muža, ktorá je najlepšia a pretože sa môže stať, že sa táto vláda zvrhne v tyraniu, ktorá je najhoršia (ako bolo ukázané vyššie), teba starostlivo vypracovať systém, ktorý by uchránil ľud, ktorému kráľ vládne, pred pádom do rúk tyrana.

[42] Predovšetkým je nevyhnutné, aby muž, ktorý bol tými, ktorým to náleží, vyzdvihnutý ku kráľovskému úradu, bol takej povahy, že je nepravdepodobné, aby sa stal tyranom. Preto Daniel, porúčajúci sa vo veci ustanovenia kráľa do rúk Božej Prozreteľnosti hovorí [1 Sam 13:14]:” Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca a ustanovil ho za knieža nad svojím ľudom”. Keď už je kráľ ustanovený, treba tak usporiadať vládu v kráľovstve, aby nevznikla žiadna príležitosť pre tyraniu. Tiež je treba vymedziť jeho moc natoľko, aby nemohol k tyranii ľahko skĺznuť.

[43] Nakoniec je treba urobiť opatrenia pre prípad, že kráľ sa k tyranii zníži.

[44] Ak tyrania už nastala, ale nie je príliš krutá, je lepšie miernu ju tolerovať a nepodnikať proti tyranovi žiadne akcie, lebo by mohli priniesť trápenie a strasti horšie, ako je tyrania sama. Stáva sa, že tí, čo proti tyranovi vystúpia, ho nedokážu odstrániť a on sa potom o to zúrivejšie pomstí na svojich poddaných. Ak však ale dobrá šanca odstrániť tyrana jestvuje, často to prináša veľké sváry medzi poddanými a ľud sa rozdelí do rôznych frakcií, či už počas vzbury, alebo počas reorganizácie vlády, ktorá nasleduje po zvrhnutí tyrana. Niekedy sa stáva, že ten, kto organizuje revoltu ľudu proti tyranovi neskôr sám uchopí moc a sám sa stane tyranom. Potom v obave, aby mu ľud neurobil to isté, čo s jeho pomocou vykonal jeho predchodcovi, uvrhne poddaných do oveľa ťažšej poroby. To sa zvykne v tyraniách stávať, teda, že druhý tyran býva horší než jeho predchodca a namiesto odstránenia predchádzajúcich represálií, vymýšľa v zlobe svojho srdca nové spôsoby útlaku svojich poddaných.

Kedysi v Syrakúzach, v čase keď si všetci priali Dionýziovu smrť, sa istá stará žena nepretržite modlila za jeho bezpečnosť a aby ju vladár prežil. Keď sa o tom dozvedel, spýtal sa, prečo to robí. Odpovedala: ”Keď som bola dievča, mali sme krutého tyrana a túžila som, aby zomrel. Keď ho zabili, nahradil ho iný, ešte krutejší. Dychtila som dožiť sa konca jeho vlády a keď sa tak stalo, nastúpil tyran ešte horší a to si ty. Ak ťa odstránia, príde na tvoje miesto niekto horší.”

[45] Niektorí sú toho názoru, že ak je vyčíňanie tyrana už neznesiteľné, je prejavom cnosti, ak ho niekto zabije, pričom v záujme slobody mnohých sám podstúpi nebezpečenstvo smrti. Príklad vidíme v Starom zákone, kde Aod prehnal meč bruchom moabského kráľa Eglona, ktorý krutým otroctvom týral Židov, zabil ho a stal sa sudcom svojho ľudu. [Sudc. 3:14].

[46] Tento názor však nie je v zhode s učením apoštolov. Veď Peter nás napomína, aby sme s bázňou podriadili svojim pánom, nie len dobrým a miernym, ale aj zlým [1 Pet 2:18-19]: “ Veď je to milosť, keď niekto pre svoje svedomie pred Bohom znáša bolesti a nespravodlivo trpí.” Keď mnohí rímski cisári surovo prenasledovali kresťanov, tak sa veľké množstvá ľudí, z nobility i plebsu, obrátili na pravú vieru a boli oslávené za to, že trpezlivo prijali smrť pre Krista. Neodporovali, hoci boli ozbrojení, ako dokazuje príklad svätej thébskej légie. Aoda treba teda považovať skôr za toho, kto zabil nepriateľa, ako za toho, kto zabil panovníka, hoci aj kruto muiaceho jeho ľud. Preto v Starom zákone čítame, že tí, čo zabili Joasa, judského kráľa, ktorý odpadol od viery v Boha, boli pobití, ale ich deti ušetrené podľa príkazu zákona. (2 Sam 14:5-6).

[47] Ak by súkromnej osobe bolo dovolené len na základe vlastného úsudku zabiť panovníka, hoci aj tyrana, bolo by to nebezpečné pre poddaných i pre vládcov. A to preto, že bezbožníkom je vláda kráľa na ťarchu nie menej, ako vláda tyrana, veď Šalamún hovorí [Prís 20:26]: “Múdry kráľ rozdrví zločincov” a preto radi podstupujú toto nebezpečenstvo. Na základe neopodstatených zásahov súkromných osôb, strácajú poddaní dobrých kráľov častejšie, ako sa oslobodzujú od tyranov.

[48] Ukazuje sa teda, že podnikať kroky proti krutosti tyrana nie je úloha pre iniciatívnu skupinu súkromných osôb, ale úloha pre verejnú autoritu.

[49] Ak patrí k právam ľudu ustanoviť si kráľa, nie je nespravodlivé, ak kráľovi tento istý ľud obmedzí moc, alebo ho zosadí, ak sa stal tyranom a zneužíva svoju kráľovskú moc. V tomto prípade je neprípustné považovať ľud za neverný, i keby sa bol predtým definitívne podriadil kráľovi, pretože kráľ prvý sa zaslúžil o zrušenie zmluvy medzi ním a jeho poddanými, keď vykonával vládu spreneveriac sa úradu kráľa.
Aj Rimania, ktorí Traquinia Spupného prijali za svojho kráľa, vyhnali ho z mesta na základe tyranie, ktorú so svojimi synmi rozpútal a namiesto nich si ustanovili nižšiu moc, moc konzulskú. Rímsky senát neskôr zavraždil Domitiana, ktorý bol synom Vespasiana a bratom Títa, najmiernejších rímskych cisárov, keď začal vládnuť ako tyran a aj všetky jeho dekréty senát anuloval. A tak sa stalo, že dekrétom senátu bol apoštol Ján z vyhnanstva na Patmose povolaný späť do Efezu.

[50] Na druhej strane, ak náleží k právam vyššej moci ustanoviť pre nejaký ľud kráľa, treba od tejto moci požadovať aj liek proti zločinnosti tyrana. Keď Archeláos, ktorý nastúpil na judský trón na miesto svojho otca Herodesa, napodobňoval aj jeho zločiny, Židia sa sťažovali pred cisárom Augustom a ten ho ponížil a zbavil kráľovskej hodnosti a polovicu jeho kráľovstva rozdelil medzi jeho bratov. Keď to nepomohlo a neodradilo ho od tyranských manierov, tak ho neskôr cisár Tiberius poslal do vyhnanstva do Lugdunu, v Galii.

[51] Ak proti tyranovi nič nezmôže žiadna ľudská moc, treba sa utiekať k Bohu, Kráľovi všetkého, ktorý vždy pomôže v čase súženia. V jeho moci je obrátiť ukrutnosť tyranovho srdca v miernosť. Podľa Šalamúna [Prís 21:1]: “Sťa vodná struha je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce.” Pán zmiernil krutosť kráľa Assurea, ktorý chystal Židom smrť. On naplnil krutého Nabuchodonosora bázňou a urobil ho hlásateľom svojej moci: “Preto, ja Nabuchodonosor, chválim zvelebujem a oslavujem Kráľa nebies, pretože všetky jeho diela sú pravdivé a jeho cesty správne a On ponižuje tých, ktorí pyšne zmýšľajú. ” (Dan 4:34). Tých tyranov, ktorých považuje za nehodných obrátenia, dokáže odstrániť z cesty, alebo zničiť, podľa Mudrcových slov [Sir 10:17]: “Boh zrúcal prestoly pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných.”
Bol to Pán, ktorý vidiac utrpenie svojho národa v Egypte a vyslyšiac ich volanie, hnal faraóna, tyrana Božieho ľudu aj s celým vojskom do mora. Bol to Pán, ktorý nielenže pre veľkú pýchu, zosadil z trónu už spomínaného Nabuchodonosora, ale vylúčil ho zo ľudskej spoločnosti a pripodobnil ho zvieraťu.
Jeho ruka nie je taká slabá, žeby nevládal vyslobodiť svoj ľud z moci tyranov. Skrze Izaiáša (14:3) sľúbil svojmu ľudu odpočinok od jeho námah a vyslobodenie z krutého otroctva. A skrze Ezechiela (34:10) povedal: “Vytrhnem svoje ovce z ich úst”, teda z pazúrov pastierov, čo pasú sami seba.

[52] Aby si ale ľud zaistil túto Božiu pomoc, musí sa strániť hriechu, lebo len z Božieho dopustenia sa zločinci dostávajú k vláde a stávajú sa tak trestom za hriechy, ako hovorí Pán skrze Ozeáša [13:11]: “Vo svojom hneve vám dám kráľa” a ako povedal v Jóbovi (34:30), že pre hriechy ľudu ustanoví im za vládcu pokrytca. Aby sa odstránila zhubná vláda tyrana, musí sa najskôr odstrániť hriech.

pokračovanie: Kapitola 8. Svetská sláva a pocta nie sú dostatočnou odmenou pre kráľa

pondelok 11. novembra 2013

De Regno - Kapitola 6

Je menším zlom, keď sa monarchia zvráti v tyraniu, ako keď sa skorumpuje aristokracia.

sv. Tomáš Akvinský


[36] Ak treba voliť medzi dvoma vecami, pričom v oboch prípadoch hrozí nebezpečenstvo, je iste treba vybrať tú, z ktorej pochádza menšie zlo. Menšie zlo pochádza zo zvrátenej monarchie, teda tyranie, ako zo skorumpovanej aristokracie.

[37] Vláda skupiny mužov, polyarchia, čatejšie spôsobuje sváry. Tieto sváry rušia mier, ktorý je najvyšším spoločným dobrom. Tyran toto dobro neničí, tyran zasahuje do niektorých individuálnych záujmov jeho poddaných, pokiaľ samozrejme nejde o excesívnu tyraniu, v ktorej tyran besní proti celej spoločnosti. Preto treba pred polyarchiou uprednostniť monarchiu, hoci obe formy sa môžu stať nebezpečné.

[38] Tomu je treba viac sa vyhýbať, z čoho veľké nebezpečenstvo pochádza častejšie. Významné nebezpečenstvo pre veľký počet poddaných častejšie prináša polyarchia, než monarchia. Tam, kde je viac panovníkov, je väčšia šanca, že jeden z nich stratí zo zreteľa spoločné dobro, ako keď je panovník len jeden. Keď sa spomedzi niekoľkých vládcov jeden odvráti od úsilia o spoločné dobro, vzniká nebezpečenstvo vnútorného sporu v tejto skupine a keď nastane boj medzi náčelníkmi, rozkol zachváti aj ľud. Keď však vládne jeden, častejšie sa usiluje vládnuť v záujme spoločného dobra. Ak tak nerobí, nie vždy sa uchýli k totálnemu útlaku svojich poddaných. To by bola excesívna tyrania, tá najhoršia a najbezbožnejšia forma vlády, ako sme už ukázali skôr. A tak teda sa nebezpečenstvám, ktoré plodí polyarchia treba vyhýbať viac, ako tým, ktoré plodí monarchia.

[39] Naviac, polyarchia sa zvrháva v tyraniu nie zriedkavejšie, ba možno ešte častejšie ako monarchia. Keď je niekde viac panovníkov, vypukne v takejto vláde spor a často sa stáva, že moc jedného z nich preváži a on si uzurpuje vládu nad ostatnými. Dejiny to naozaj jasne dokazujú a sotva kedy bola polyarchia, ktorá sa nezvrhla v tyraniu. Najlepšie to ilustruje história Rímskej republiky. Dlhý čas jej vládli magistráti, ale vypukli medzi nimi animozity, spory a občianske vojny a Republika upadla do rúk najkrutejších tyranov. Ak niekto starostlivo uváži, čo sa stalo v minulosti a čo sa deje dnes, zistí, že viac mužov získalo tyranskú vládu v krajinách, kde pred tým panovali viacerí, ako v krajinách kde pred nim vládol len jeden.

[40] Najsilnejšia námietka, prečo monarchia, hoci je to najlepšia form vlády, je ľuďmi odmietaná je, že sa môže zvrhnúť v tyraniu. Tyrania sa však zvykne vynoriť nemenej často, ba možno aj častejšie, z polyarchie. Z toho teda plynie, že v každom prípade je výhodnejšie žiť pod vládou kráľa, ako pod vládou viacerých mužov.


pokračovanie: Kapitola 7. Aké opatrenia treba urobiť, aby sa kráľ nestal tyranom.

De Regno - Kapitola 5

Prečo sa poddaným kráľovská hodnosť javí ako nenávideniahodná.

sv. Tomáš Akvinský

[30] Vďaka zločinnosti tyranov sa kráľovská hodnosť mnohým ľuďom javí ako nenávideniahodná, lebo monarchia, to jest vláda jedného, je formou aj najlepšej aj najhoršej vlády. Stáva sa, že ľudia, ktorí túžili po kráľovi, upadnú do krutovlády tyrana a tiež nemálo panovnikov vykonáva tyraniu pod pláštikom kráľovskej hodnosti.

[31] Jasný príklad nachádzame v Rímskej republike. Keď rímsky ľud už nemohol viac trpieť kráľovskú, alebo skôr tyranskú spupnosť, ustanovil si konzulov a iných úradníkov, aby mu vládli a spravovali ho. Zmenili kráľovstvo v aristokraciu. Sallustius hovorí [Bellum Catilinae VI, 7]: “Rímske mesto, keď získalo slobodu, v pozoruhodne krátkom čase neuveriteľne vzrástlo v moci a veľkosti.” Stáva sa, že ľudia pod vládou kráľa neusilujú veľmi o spoločné dobro, lebo si myslia, že to, čo za spoločné dobro považujú, takto udeľujú nie sebe, ale tomu, ktorého moci vidia spoločné dobro byť podriadené. Keď však vidia, že spoločné dobro nie je v moci jedného muža, pristupujú k nemu ako by bolo ich vlastné.

[32] Skúsenosť nás učí, že jedno mesto, spravované ročne sa meniacimi magistrátmi, dokáže niekedy vykonať viac, ako dve, či tri mestá spravované kráľmi a malé služby žiadané kráľmi sú znášané ťažšie, ako veľké bremená, uvalené na spoločnosť občanov.

O tom svedčia dejiny Rímskej republiky. Plebs bol verbovaný do armády a dostával odmenu za vojenskú službu. Keď štátna pokladňa nestačila, pre verejné účely sa použili súkromné majetky, dokonca v takom rozsahu, že ani senátori si neponechali pre seba kúsok zlata, okrem jedného prsteňa a jednej bully, ktoré boli odznakmi ich hodnosti.

[33] Na druhej strane, keď boli Rimania unavení neprestajnými rozbrojmi, ktoré nabrali rozmery občianskych vojen a keď sloboda, o ktorú tak veľmi stáli, im bola týmito vojnami vyrvaná z rúk, ocitli sa pod vládou imperátorov, ktorí sa spočiatku nevolali kráľmi, lebo titul kráľ Rimania nenávideli. Niektorí imperátori sa naozaj verne starali o spoločné dobro vskutku kráľovským spôsobom a ich úsilím sa štát vzmáhal a uchovával. Väčšina z nich ale bola voči svojim poddaným tyranmi, voči nepriateľom boli bezstarostní a nerozhodní a priviedli rímsky štát v ruiny.

[34] Podobne sa stalo aj so Židmi. Kým im panovali sudcovia, boli drásaní svojimi nepriateľmi, lebo každý robil len to „čo sa mu samému videlo dobré“ (1 Sam 3:18). Keď im však, na ich vlastné naliehanie, Boh dal kráľov, odchýlili sa od uctievania pravého Boha  a nakoniec bezbožnosť kráľov priviedla národ do zajatia.

[351] Nebezpečenstvo číha na oboch stranách. Alebo sa ľudia obávajú tyrana a tak premárnia príležitosť mať tú najlepšiu vládu, teda kráľa, alebo chcú kráľa a kráľovská moc se zmení v zločinnú tyraniu.


pokračovanie: Kapitola 6. Je menším zlom, keď sa monarchia zvráti v tyraniu, ako keď sa skorumpuje aristokracia.

sobota 9. novembra 2013

De Regno - Kapitola 4

Najhoršia vláda je vláda tyrana

sv. Tomáš Akvinský
  
[21] Pretože vláda kráľa je najlepšia, vláda tyrana je tá najhoršia.
           
[22] Demokracia je náprotivok politey, pretože obe sú to vlády mnohých, ako bolo povedané vyššie. Oligarchia je opozitum aristokracie, pretože obe sú to vlády niekoľkých ľudí a kráľovstvo je teda opozitum tyranie, pretože sú to vlády vykonávané len jedným mužom. Vyššie sme ukázali, že monarchia je najlepšia forma vlády. Ak teda “opakom najlepšieho je najhoršie” potom tyrania je najhoršou formou vlády.

[23] Zjednotená sila oveľa efektívnejšie dosahuje svoj účinok ako sila roztrieštená a rozdelená. Viacerí ľudia dokážu ťahať náklad, ktorý by neutiahli, ak by každý ťahal len sám. Sila, alebo moc, ktorá koná dobro, je tým užitočnejšia, čím viac je jednotná, pretože tak koná dobro oveľa efektívnejšie. Rovnako aj sila konajúca zlo je škodlivejšia, keď je jednotná, ako keď je rozdelená. Moc jednotlivca, ktorý vládne nespravodlivo neusiluje o dobro mnohých, ale škodí im tým, že sa zameriava na dobro vládcu. Z dôvodu, že vládnuca moc je jedna a nerozdelená, je pri spravodlivej vláde monarchia lepšia ako aristokracia a aristokracia lepšia ako politea. Pri nespravodlivej vláde, je zasa z toho istého dôvodu, teda že vládna moc je jednotnejšia, tyrania horšia ako oligarchia a oligarchia horšia ako demokracia.

[24] Vláda sa stáva nespravodlivou vtedy, keď vladár neusiluje o dobro spoločné, ale len o dobro vlastné. Čím sa od spoločného dobra viac vzďaľuje, tým nespravodlivejšia jeho vláda je. Oligarchia, ktorá usiluje o zvýhodnenie malej skupinky je teda od spoločného dobra ďalej, ako demokracia, ktorá usiluje o prospech mnohých. A ešte vzdialenejšia je od spoločného dobra tyrania, ktorá usiluje o prospech jediného človeka. Veľký počet je k celku bližšie, ako malý počet, malý počet je k celku bližšie, ako len jeden.

[25] Rovnaký záver platí aj keď uvažujeme o riadení Božej Prozreteľnosti, ktorá všetko disponuje tým najlepším spôsobom. Vo všetkých veciach dobro pochádza z dokonalej príčiny, t.j. z úplnosti podmienok priaznivých ku vzniku účinku, zatiaľ čo zlo pochádza z akéhokoľvek čiastkového defektu. Telo je krásne len vtedy, ak sú všetky jeho údy vhodne disponované. Nepeknosť pochádza už z jedného nenáležite disponovaného údu. Nepeknosť teda pochádza rozličnými spôsobmi z rozličných príčin, krása však len z jednej, dokonalej príčiny. Tak je to so všetkými dobrými i zlými vecami, ako by Boh zariadil aby dobro, pochádzajúce len z jednej príčiny bolo mocnejšie a zlo pochádzajúce z mnohých príčin bolo slabšie. Preto je vhodné, aby spravodlivá vláda bola silnejšia tým, že vládne len jeden. Ak sa však vláda odchýli od spravodlivosti, je preto lepšie, aby vládli mnohí a tak svoju vládu vzájomnými spormi oslabili. Preto je medzi nespravodlivými vládami demokracia najtolerovateľnejšia, tyrania zasa najhoršia.

[26] Rovnaký záver je tiež zrejmý, ak uvažujeme o zle, ktoré tyrani spôsobujú. Pretože tyran, pohŕdajúc spoločným dobrom, sa stará len o svoje vlastné záujmy, utláča svojich poddaných rozličnými spôsobmi, podľa toho, ako jeho samého zmietajú rozličné túžby a snahy získať niektoré dobrá. Ak je niekto uchvátený vášňou žiadostivosti, uchvacuje dobrá svojim poddaným. Preto Šalamún hovorí [Prísl. 29:4]:  “Spravodlivý kráľ buduje krajinu, chamtivec ju ničí.” Ak niekom vládne hnev, pre maličkosti prelieva krv a preto Ezechiel hovorí: “Kniežatá uprostred nej sú ako hladní vlci túžiaci prelievať krv.” Takej vláde sa treba vyhýbať, ako nás Mudrc napomína [Sirach 9:13]: ”Nepribližuj sa k mužovi, čo má moc zabíjať”, pretože on nezabíja kvôli spravodlivosti, ale len zo svojej vlastnej vôle. Preto niet bezpečia. Bez spravodlivosti je všetko neisté. Nikto nemôže naisto povedať: „Toto je takto“, keď to závisí na vôli, nevhovoriac už o rozmaroch, niekoho iného. Tyrani však neutláčajú poddaných len vo veciach hmotných, ale berú im aj duchovné dobro. Bránia svojim poddaným v každom pokroku, pretože každú výnimočnosť u svojich poddaných chápu ako ohrozenie ich vlastnej, zlej vlády. Tyrani podozrievajú dobrých viac ako zlých a statočnosť iných je pre nich vždy spojená s nebezpečenstvom.

[27] Preto sa spomínaní tyrani usilujú svojim poddaným znemožniť rásť v chrabrosti a odvahe, aby sa nepokúsili odobrať im ich nespravodlivú vládu. Dohliadajú tiež na to, aby medzi poddanými neboli priateľské vzťahy, aby za žiadnu cenu neboli spolu zadobre, pretože kým si navzájom nedôverujú, nebude proti ich vláde možné žiadne sprisahanie. Zasievajú medzi ľud rozkol, podporujú každý, ktorý sa objaví a zakazujú všetko, čo podporuje spoločenstvo a spoluprácu medzi ľuďmi, ako manželstvo, spoločnosť pri stole a všetko, čo by mohlo ľudí zblížiť a vypestovať medzi nimi dôveru. Ešte viac bránia svojim poddaným aby zbohatli a stali sa vplyvnými, pretože ich vidia rovnako zločinných, ako sú sami. Boja sa ich bohatstva a moci iných, pretože poddaní by sa mohli stať pre nich nebezpečnými, rovnako ako tyrani sami mocou a bohatstvom utláčajúci iných. Preto Jóbova kniha o tyranovi hovorí [15:21]: “V ušiach mu znejú desivé hlasy, čaká záhubu v čase pokoja (teda keď sa ho nikto nesnaží ohroziť).”
           
[28] Keď vládca, ktorý by mal vo svojich poddaných vzbudzovať cnosť, na cnosť u svojich poddaných  bezbožne žiarli a potláča ju, ako len môže, potom za vlády takého tyrana možno nájsť len málo cnostných mužov. Podľa Aristotela [Eth. III, 11: 1116a 20], statočných ľudí možno nájsť len tam, kde sú statoční ľudia v úcte. Cicero hovorí [Tuscul. Disp. I, 2, 4]: “Tí, ktorými všetci pohŕdajú, sú skľúčení a len málo prospievajú.” Je tiež prirodzené, že ľudia vychovaní v strachu zostanú malomyseľnými a bojazlivými, ak majú čeliť namáhavej a mužnej úlohe. Skúsenosť v krajinách, ktoré dlhú dobu spravovali tyrani, o to svedčí. Aj Apoštol Kolosanom odkazuje: “Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli.”

[29] Uvažujúc o zlých dôsledkoch tyranie, kráľ Šalamún hovorí [Prís 28:12]: “Keď sa však bezbožní dostávajú k moci, ľudia hynú”, pretože vystavení zločinnosti tyranov, poddaní opúšťajú dokonalosť cnosti. A inde hovorí [Prís 29:2]: “Keď sa násilníci zmocnia vlády, národ narieka.“ A zasa na inom mieste [Prís 28:28]: “Keď sa násilníci dostávajú navrch, treba sa skryť človeku”, aby unikol krutosti tyrana. Niet divu, že človek vládnuci bez rozumu, len žiadostivosťou svojej duše sa vôbec nelíši od šelmy.
[Prov 28:15]: “Revúci lev a medveď túlavý je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.” Preto utekajú ľudia pred tyranmi, ako pred krutými šelmami a byť poddaným tyranovi je to isté, ako ľahnúť si pred zúriaceho dravca.


pokračovanie: Kapitola 5. Prečo sa poddaným kráľovská dôstojnosť javí ako nenávideniahodná.

piatok 8. novembra 2013

De Regno - Kapitola 3

Či je pre mesto, alebo provinciu lepšie, keď mu vládne jeden, alebo mnohí.

sv. Tomáš Akvinský
  
[16] Keď sme už vysvetlili úvodné záležitosti, musíme preskúmať čo je pre mesto, alebo provinciu lepšie: či vláda jedného muža, alebo mnohých.

[17] Túto otázku môžeme skúmať najskôr z hľadiska účelu vlády. Cieľ každého vládcu by mal byť smerovaný k zaisteniu blaha tých, ktorým sa podujal vládnuť. Napríklad, povinnosť lodivoda je uchrániť loď uprostred všetkých nebezpečenstiev, ktoré moreplavbu sprevádzajú a priviesť ju, bez akejkoľvek škody, až do bezpečia prístavu.
Blaho a bezpečnosť množstva ľudí, ktorí tvoria spoločnosť, spočíva v zachovaní ich jednoty, nazývanej aj mier. Ak chýba mier, potom sa strácajú výhody, ktoré spoločný život prináša a veľký počet ľudí rozdelených svárom sa stáva bremenom sám sebe. Preto je prvoradým záujmom toho, čo vládne mnohým, zabezpečiť pokoj a jednotu. Vládcovi nie je ani dovolené vôbec uvažovať o tom, či má, alebo nemá, zaistiť mier medzi svojimi poddanými, tak ako ani lekárovi nie je dovolené rozmýšľať, či vôbec má liečiť chorého, ktorý mu je zverený. Nikomu nie je dovolené rozvažovať o cieli, ktorý je povinný dosiahnuť, môže sa rozhodovať len o spôsobe, akým tento cieľ dosiahnuť.
Preto apoštol nabáda k jednote medzi veriacimi, hovoriac: “usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.” Z toho plynie, že čím účinnejšia je vláda v udržiavaní jednoty pokoja, tým užitočnejšia je, lebo za užitočnejšie považujeme to, čo k cieľu vedie rýchlejšie. Tak je zrejmé, že to čo je samo o sebe jedno, vedie k jednote účinnejšie, než to, čo je samo o sebe mnohé – podobne najúčinnejšou príčinou tepla je to, čo je horúce svojou prirodzenosťou. Preto vláda jedného je užitočnejšia ako vláda mnohých.

[18] Je ďalej evidentné, že niekoľko osôb by len ťažko dokázalo zaistiť stabilitu spoločenstva, ak by sa navzájom úplne nezhodovali. Pretože, ak majú vôbec vládnuť, musia byť jednotní, veď ani viacero kormidelníkov nedokáže viesť jednu loď, pokiaľ sa nejakým spôsobom nezhodnú. Mnoho sa dokáže zjednotiť len do takej miery, do akej sa dokáže stať jedným. Preto jeden vládne lepšie, ako mnoho, ktoré sa k jednému len približuje.

[19] To čo je v zhode s prirodzenosťou je najlepšie, pretože prirodzenosť robí len to, čo je najlepšie. Každá prirodzená vláda, je vláda jedného. V množstve telesných údov je jeden, ktorý je hlavným hýbateľom, teda srdce. Medzi silami duše je jedna, ktorá všetkým vládne, rozum. Medzi včelami len jedna je kráľovná a v celom vesmíre len jeden je Boh, Stvoriteľ a Vládca všetkých vecí. A je pre to dôvod. Každé množstvo je odvodené z jednoty. Ak teda vytvorené veci sú napodobnením vecí prirodzených a umelecké dielo je tým lepšie, čím viac sa podobá na to, čo už v prírode jestvuje, tak sa zdá, že je pre spoločenstvo ľudí lepšie, ak vládne len jedna osoba.

[20] A to je zrejmé aj zo skúsenosti. Provincie a mestá, kde nevládne jeden človek sú zvyčajne rozdelené nesvornosťou a zmietané nepokojom, takže sa napĺňa to, čo Pán vyslovil skrze proroka [Jer 12:10]: “Veľa pastierov zničilo moju vinicu.” Na druhej strane, provincie a mestá, kde panuje len jeden kráľ, sa tešia pokoju, kvitne v nich spravodlivosť a vzrastajú v prosperite. Preto Pán skrze prorokov sľubuje svojmu ľudu veľkú odmenu, keď im ustanoví jednu hlavu: “Vládcu bude mať z vlastných radov” [Ez 34:24, Jer 30:21].


pokračovanie: Kapitola 4. Najhoršia vláda je vláda tyrana.

štvrtok 7. novembra 2013

De Regno - Kapitola 2

Rozličné druhy vlády

sv. Tomáš Akvinský

[10] Stáva sa teda, že v istých veciach, ktoré sú zamerané na istý cieľ, môže niekto postupovať správnym, ale aj nesprávnym spôsobom. Takže jestvujú aj rozdiely medzi dobrou a zlou vládou nad spoločnosťou. Vec je správne nasmerovaná, keď je vedená k príslušnému cieľu, nesprávne usporiadaná je, keď je vedená k cieľu nepatričnému. Príslušný cieľ spoločenstva slobodných mužov je iný, ako príslušný cieľ spoločenstva otrokov, pretože slobodný človek je sám pre seba, zatiaľ čo otrok, ako taký, je pre iného. Ak je teda spoločenstvo slobodných ľudí vedené panovníkom smerom k spoločnému dobru celého spoločenstva, táto vláda bude spravodlivá a správna ako aj náležitá pre slobodných ľudí. Ak ale vláda smeruje nie k spoločnému dobru celej skupiny, ale k súkromnému dobru panovníka, bude to nespravodlivá a zvrátená vláda.
Pán ústami Ezechiela takýmto panovníkom hrozí: “Beda pastierom, ktorí pasú sami seba (to jest, sledujú svoje zámery). Vari nemajú pásť svoje stáda?” Pastier sa naozaj musí starať o dobro svojej čriedy a každý panovník o dobro ľudu, ktorému vládne

[11] Ak je nespravodlivá vláda vykonávaná len jedným človekom, ktorý neusiluje o dobro množstva svojich poddaných, ale o svoj vlastný prospech, taký vládca sa volá tyran – slovo odvodené od slova sila – pretože utláča a nevládne podľa spravodlivosti. Preto v staroveku volali tyranmi všetkých mocných mužov. Ak je nespravodlivá vláda vykonávaná nie jedným, ale viacerými, ak ich nie je veľa, volá sa oligarchia, teda vláda niekoľkých. Taká vláda sa vyskytuje, keď niekoľko mužov, ktorí sa od tyrana líšia len tým, že ich je viac ako jeden, utláča ľud pomocou svojho bohatstva a moci. A nakoniec, ak je vláda vykonávaná množstvom ľudí, volá sa demokracia, teda vláda ľudu a to sa stáva, keď plebejský ľud mocou svojej početnej prevahy utláča bohatých. V tomto prípade sa tyranom stáva celý ľud.

[12] Podobne musíme rozdeliť aj spravodlivé vlády. Ak je spravodlivá vláda vykonávaná množstvom ľudí, dostáva meno spoločné všetkým formám vlády, teda politea. To je napríklad vtedy, ak skupina vojakov vládne nad mestom alebo provinciou. Ak je vykonávaná len malou skupinkou cnostných mužov, vtedy sa nazýva aristokracia, teda ušľachtilá vláda, alebo vláda ušľachtilých, ktorí sa z tohoto dôvodu nazývajú aj Optimáti (najlepší). A ak je spravodlivá vláda vykonávaná len jedným mužom, ten sa potom vhodne a správne nazýva kráľ. Pán preto ústami Ezechiela hovorí :”Môj služobník Dávid bude kráľom nad nimi a všetci budú mať jedného pastiera.”

[13] Z toho je zrejmé, že idea kráľa zahŕňa, že je to jediný muž, ktorý je pánom a pastierom, usilujúcim o spoločné dobro spoločenstva svojich poddaných a nie len o svoje vlastné.

[14] Pretože človek musí žiť v skupine, lebo ak zostane sám nie je schopný zaobstarať si všetko, čo k životu potrebuje, tak potom spoločnosť bude tým dokonalejšia, čím lepšie je schopná sama sebe tieto životné nevyhnutnosti zaistiť.

V istej miere je sebestačnosť zaistená v rodine, v jednej domácnosti, predovšetkým keď sa jedná o prirodzené úkony plodenia a výživy potomstva a podobných vecí. Väčšia sebestačnosť jestvuje potom v jednej štvrti, v tých veciach, ktoré sa týkajú prevádzky nejakého remeselného cechu. V meste, ktoré je dokonalou spoločnosťou, jestvuje sebestačnosť vo všetkom, čo je k životu nutné. Ešte viac sebestačnosti nachádzame v provincii, najmä pri potrebe spoločne si pomáhať v boji proti nepriateľom. Muž vládnuci dokonalej spoločnosti, teda mestu, prípadne provincii, je antonomasticky volaný kráľ. Vládca domácnosti sa volá otec, nie kráľ, hoci si je s kráľom podobný a pre túto podobnosť sa niekedy králi nazývali aj otcami svojho ľudu.

[15] Z toho, čo bolo povedané, je teda jasné, že kráľ je jediný človek, vládnuci mestu alebo provincii a vládne im v záujme spoločného dobra. Preto Šalamún hovorí [Eccl. 5:8]: “Kráľ panuje nad územím, ktoré mu podlieha.”



pokračovanie Kapitola 3. Či je pre mesto, alebo provinciu lepšie, keď mu vládne jeden, alebo mnohí.

streda 6. novembra 2013

De Regno - Kapitola 1

Ľuďom spolu žijúcim musí niekto zodpovedne vládnuť


sv. Tomáš Akvinský
  
[3] Vo všetkom, čo je zamerané k istému cieľu, ak v úsilí o dosiahnutie tohoto cieľa je možné vydať sa viacerými cestami, je potrebný nejaký riadiaci princíp, ktorý zaistí dosiahnutie cieľa tou najistejšou cestou. Napríklad loď, je hnaná viacerými smermi náporom meniaceho sa vetra a nikdy by nedostiahla cieľ, ak by ju do prístavu nedoviedla šikovnosť lodivoda. Aj človek má cieľ, ku ktorému je usporiadaný celý jeho život a všetky jeho skutky. Človek je rozumný činiteľ a je zrejmé, že rozumnému činiteľu náleží konať s ohľadom na cieľ. Ľudia si vzhľadom na svoj cieľ osvojujú rôzne metódy jeho dosahovania, o čom jasne svedčí rôznosť ľudských činov a skutkov. Preto človek potrebuje nejaký vedúci princíp, ktorý ho k jeho cieľu povedie.

[4] Je isté, že prirodzenosť dala každému človeku svetlo rozumu, ktorý ho sprevádza všetkým, čo robí pre dosiahnutie svojho cieľa. Ak by teda niekde človek chcel žiť osamote, ako žijú mnohé zvieratá, nepotreboval by iného sprievodcu, ako svoj rozum. Každý človek by bol kráľom pred najvyšším kráľom - Bohom, kým by sám seba a svoje skutky riadil svetlom rozumu, ktorý dostal z výsosti. Ale pre človeka, viac ako pre mnoho iných živočíchov, je prirodzené byť sociálnym a politickým tvorom a žiť v skupine.

[5] Je to nutná požiadavka ľudskej prirodzenosti. Pre všetky ostatné zvieratá potravu, srsť namiesto odevu, rohy, zuby, pazúry, alebo aspoň rýchlosť ako prostriedky obrany, pripravuje príroda. Človek bol ale stvorený bez týchto vecí. Namiesto nich bol obdarený rozumom, pomocou ktorého si všetko toto vie sám obstarať vlastnými rukami. Jeden človek si ale nedokáže zaobstarať pre seba všetko, sám človek, bez pomoci iných si nedokáža zaistiť všetko, čo k životu potrebuje. Preto je pre človeka prirodzené, aby žil v spoločnosti viacerých ľudí.

[6] Všetky ostatné živočíchy dokážu, len vďaka vrodeným schopnostiam, rozlíšiť čo im prospieva a čo im škodí, tak ako ovca vo vlkovi prirodzene poznáva svojho nepriateľa. Niektoré zvieratá dokonca svojimi vrodenými schopnosťami rozoznávajú isté liečivé rastliny a iné veci, nutné k ich životu. Človek, naopak, má prirodzené poznanie toho, čo je nutné k jeho životu, len na veľmi všeobecnej úrovni. Dokáže však poznávať konkrétne veci, ktoré potrebuje rozumovým uvažovaním, na základe prirodzených princípov. Pre jedného muža je však nemožné, aby získal poznanie všetkých týchto vecí, len vlastným rozumom. Preto je pre človeka nutné, aby žil v skupine s viacerými, aby si navzájom mohli byť nápomocní a rôzni ľudia sa svojimi intelektami venovali riešeniu rozličných problémov, napríklad jeden  medicíne, druhý zasa v inej oblasti.

[7] Tento bod je lepšie a jasnejšie dokumentovaný aj tým, že reč je výsadou vlastnou len človeku. Týmto spôsobom dokáže človek odovzdávať svoje myšlienky iným ľuďom. Je pravda, že aj iné živočíchy si dávajú navzájom najavo svoje pocity, ale len na veľmi všobecnej úrovni. Pes, napríklad breše, keď sa hnevá, iné zvieratá to robia iným spôsobom. Ale človek so svojími druhmi komunikuje oveľa dokonalejšie, ako ktorýkoľvek, v skupine žijúci živočích, ako mravce, včely alebo žeriavy. Preto aj Šalamún povedal: “Lepšie je teda dvom ako jednému, lebo majú prospech zo svojho spoločenstva.”

[8] Ak je teda pre človeka prirodzené žiť v spoločnosti, je nutné aby jestvovali nejaké metódy, ako túto spoločnosť spravovať. Pretože tam, kde je veľa ľudí pokope a každý sleduje len svoje záujmy, spoločnosť sa rozpadne, pokiaľ len nie je prítomná nejaká ustanovzeň, ktorá sa stará o to, čo sa týka celej spoločnosti. Tak ako telo človeka, alebo nejakého iného živočícha, by sa tiež rozpadlo, pokiaľ by v ňom neprebýval nejaký jednotiaci a vládnuci princíp, ktorý by strážil dobro všetkých jeho údov. Preto Šalamún hovorí [Eccl. 4:9] “Kde nie je vládca, národ hynie.”

[9] Pretože, to čo je vlastné a to čo je spoločné nebýva jedno a to isté, je správne, že sa toto deje. Veci sa líšia tým, čo im je vlastné, ale zjednocujú sa tým, čo im je spoločné. Rozdielnosť účinkov je spôsobená rozdielnosťou príčin. Preto musí existovať niečo, čo nabáda k spoločnému dobru mnohých viac, ako k individuálnemu dobru každého jednotlivca. Tam, kde sú všetky veci usporiadané vzhľadom na jeden cieľ, sa vždy nájde jedna vec, ktorá vládne ostatným. Napríklad v hmotnom svete sú podľa príkazu Božskej Prozreteľnosti prvým, nebeským telesom, riadené ostatné hmotné telesá. Tak aj v samotnom človeku, duša pomocou rozumu, riadi telo . Podobne aj medzi údmi jedného tela, je len jeden, či srdce, či hlava, rozhodujúci a hýbe tými ostatnými. Teda v každom množstve musí byť nejaká vládnuca moc.

pokračovanie Kapitola 2. Rozličné druhy vlády