utorok 29. októbra 2013

3 piliere spravodlivého štátu

Tri piliere spravodlivého štátu vyjadrujú politické prenesenie monarchistického hesla DEUS - REX - PATRIA, do reálnej spoločenskej, resp. politickej reality. Politika potom je umením, činnosťou usporiadania spoločnosti so zameraním k spoločnému dobru (porovnaj napr. Sv. Tomáš Akvinský: De Regno) Aby ju vláda (vládca) mohol v uvedenom zmysle realizovať, je potrebné, aby sa jeho vládala spravovala určitými princípmi. Tým najvyšším všetkému nadradeným a teda hierarchicky najvyššie položeným princípom vlády, ktorý už sám v sebe celú spravodlivosť zahŕňa je princíp dodržiavania prirodzeného zákona, ktorý sám je odrazom večného zákona nachádzajúceho sa v Bohu v ľudskej spoločnosti a vo svojej podstate je stelesnením Božského štátu v učení Sv. Augustína. Pritom k obsahovému naplneniu tohto princípu dopomáhajú najlepšie nasledovné tri dôležité piliere: Oltár - Trón - Stavy.   

Nutnosťou pri čítaní nasledujúceho článku je samozrejme uvedomiť si skutočnosť, že žiadne ideálne teoretické vyjadrenie spravodlivej spoločnosti nemôže byť plne realizované v spoločnosti poznačenej hriechom a vždy niektorá zložka  - dokonca aj spoločnosti usporiadanej na základe teoreticky správnych postulátoch, resp. základoch - bude prekračovať práva a porušovať povinnosti, ktoré jej prináležia. 

OLTÁR 


Oltár predstavuje obmedzenie svetskej vlády panovníka zo strany prirodzeného zákona, ktorého poznanie prislúcha katolíckej Cirkvi vedenej Duchom Svätým ako garantom jeho správneho výkladu. Predstavuje tak obmedzenie svetskej moci mocou duchovnou, ktorej je svetská moc hierarchicky podriadená (porovnaj napríklad bulu Unam Sanctam pápeža Bonifáca VIII.). V morálnych otázkach je tak dobrý panovník povinný podriadiť sa učeniu Cirkvi (pápež je ale povinný postupovať v súlade s tradíciou, ktorá zas je garantom jeho učiteľského úradu, ktorý tu nie je na realizáciu jeho rozmarov, ale na ochranu pokladu pravej viery ako o tom hovorí pápežská prísahu) vyjadrujúcemu prirodzený zákon. V opačnom prípade a vzhľadom na význam porušenia prirodzeno-zákonných ustanovení je možné zo strany pápeža prístúpiť k vážnym cirkevným trestom voči panovníkovi (ktorý sa vo vážnom prípade stáva tyranom). V krajnom prípade, pri veľmi závažnom porušovaní prirodzeného zákon sa tak panovník mení pápež môže pristúpiť až k jeho exkomunikácii a k zbaveniu stavov poslušnosti voči tyranovi.

TRÓN 


Na čele dobre spravovanej spravodlivej spoločnosti je za ideálnych podmienok jeden panovník a vládca, ktorý najlepšie napĺňa, resp. dosahuje hlavný cieľ vlády - ktorým je spoločné dobro (ktorého prvou a nevyhnutnou súčasťou je dodržiavanie prirodzeného zákona). Najdôležitejšou vlastnosťou panovníka v tomto smere je potom je osobná cnosť - cnostné konanie, ktoré môže byť vzorom pre všetok spravovaný ľud a ku ktorému má byť panovník vychovávaný od detstva. Panovníkovým hlavným cieľom pri spravovaní spoločných/spoločenských záležitostí má byť realizácia prirodzeného zákona v konkrétnych spoločenských podmienkach, čo je definíciou spravodlivej vlády. Takýto panovník si predovšetkým neuzurpuje práva náležiace Svätej Cirkvi, ale rovnako tak ani práva, ktoré z prirodzeného zákona náležia jeho poddaným, naopak dbá na poslušnosť Cirkvi a rozvoj všetkých stavov v spoločnosti, osobitne potom je milosrdný a láskavý k tým najbiednejším a najslabším ako sú siroty, vdovy, čím plní Božiu vôľu.  

Samozrejme je nutné dbať na rozdiely v teoretickom popise ideálneho stavu a k realite postihnutej dedičným hriechom a jeho dôsledkami. Pretože aj panovníci, aj pápeži nie sú bez hriechu prichádza v existenciálnom pnutí medzi cirkevnou a svetskou mocou k napätiu, kde môže prísť k porušovaniu vzájomných práv a povinností na oboch stranách. Hoci spravidla ide o zásahy panovníkov do moci, ktorá prináleží Svätej Cirkvi a námestníkovi Kristovmu,  v realite predsa poznáme dokonca aj také extrémne prípady, kedy samotný panovník bránil práva Cirkvi proti pápežovi, ktorý sa oddal svojvoľnej politike a postupoval mimo svojho poslania brániť poklad viery a prirodzeného zákona. Napriek tomu, že svetský moc samotný pochádza taktiež od moci duchovnej a jej je podriadený a každý panovník je podriadený pápežovi, môže prísť aj k takémuto extrémnemu prípadu, zvlášť ak pápež porušuje mantinely dané mu katolíckou tradíciou a prirodzeným zákonom. 


STAVY


Posledným pilierom spravodlivej spoločnosti nasmerovanej k spoločnému dobru sú stavy. Ľudskej spoločnosti, ako aj samotnej skutočnosti v ktorej sa nachádzame sa prieči rovnosť a tí, ktorí sa snažia všetko postaviť navzájom naroveň dopúšťajú sa zločinu, ktorý spravidla nasledujú aj obludné praktické zločiny, ktorých sme svedkami vo všetkých rovnostárskych experimentoch, ktoré napokon aj tak k žiadnej rovnosti nevedú. Neexistuje absolútne žiadna iná rovnosť ako tá  vyjadrená napríklad v Liste  Rimanom v 2,11. V každej spoločnosti preto reálne existuje hierarchia, ktorú je potrebné rešpektovať (samozrejme v medziach daných prirodzeným zákonom). Spoločnosť je preto najlepšie usporiadaná do stavov, ktoré odrážajú jej hierarchické rozvrstvenie. Tieto stavy sú podriadené svetskej i cirkevnej moci v medziach prirodzeného zákona. Zároveň sú regulatívom panovníkovej moci, aby sa táto nepremenila na tyraniu. Pri závažnom porušovaní prirodzeného zákona (a v ňom ukotvených práv stavov), tieto mu môžu vypovedať poslušnosť, dokonca za určitých okolností dokonca proti tyranovi povstať - k čomu by však malo prísť jedine v prípade, že k tomu vyzve na to oprávnená autorita (ktorou by mal byť spravidla pápež). Ide však o extrémny prípad (porovnaj s De Regno Sv. Tomáša, kde podrobne rozoberá prístup k tyranovi) a aj v takom prípade by prvotným cieľom mala byť panovníkova náprava. Ak ju nie je možné dosiahnuť, môže prísť na rad odvolanie oprávnenou autoritou v súlade s požiadavkou panovníckej legitimity, ale ani v takom prípade by tyran nemal byť popravený. Spravodlivý panovník musí z vlastnej povinnosti dbať na blaho svojho ľudu usporiadaného do stavov. 

piatok 4. októbra 2013

Zlý pápež

Cirkev nemá moc zmeniť spôsob akým je spravovaná. Ani nemá vládu nad osudom toho, kto je platne zvolený, pretože on nie je vikárom Cirkvi, ale vikárom Krista.  Preto nemá moc trestať, či zosadiť svoju hlavu. Je zrodená k poslušnosti. Táto pravda sa môže zdať tvrdá, ale najlepší teológovia ju nijako neumenšovali, ba naopak, neprestajne ju zdôrazňovali. Preto, aby sme si uvedomili čo všetko musíme byť pre Cirkev pripravení vytrpieť, koľko odvahy a heroizmu nás to bude stáť, postulovali niekoľko extrémnych prípadov. Predpokladali pápeža, ktorý bude pohoršovať Cirkev tými najťažšími hriechmi. Predpokladali, že ten pápež bude nenapraviteľný a položili otázku, či ho Cirkev môže odvolať a nahradiť. Ich odpoveď je nie. Nikto na zemi nesmie vztiahnuť ruku na pápeža.
Kardinál Turrecremata v Summa de Ecclesia (lib II. cap.cvi) naznačil niekoľko možných spôsobov, ako napraviť takúto katastrofu. Úctivé napomenutie, otvorený a priamy odpor hriešnym skutkom a podobne. Všetky však môžu byť neúčinné. Ostáva potom len jeden zvrchovaný spôsob nápravy, hrozný ako smrť a tajný ako láska: modlitba. „Postaraj sa, aby som sa na teba nemusela ukrižovanému Ježišovi stažovať,“  napísala Katarína Sienská Gregorovi XI, „na svete niet nikoho, ku komu by som sa mohla odvolať, lebo ty nemáš na zemi pána.“ V tom istom liste napísala  „Daj si pozor, ak ti je život drahý, aby si nič nezanedbal.“
Zlým teológom, ktorý si myslia, že Cirkev neschopná zbaviť sa zločinného pápeža by bola bezbranná, pripomína kardinál Caetanus, ktorý zažil vládu Alexandra VI. moc modlitby. Modlitba nie je nikdy silnejšia ako v časoch najväčšej biedy.  K modlitbe, ako najčistejšej kresťanskej zbrani sa musíme neprestajne utiekať. V tejto situácii modlitba nie je len všeobecný prostriedok ako zjednať nápravu, je to prostriedok vlastný a výlučný, pre nápravu bied, ktoré sužujú Cirkev. „Ak tvrdíš, že modlitba je len všeobecný prostriedok, ktorý je možné použiť na choroby a zlo ktoré nás trápia, že na špeciálne zlo ktoré nás kvári potrebujeme špeciálny prostriedok – pretože každý účinok má vlastnú príčinu, nie len príčinu všeobecnú – odpovedám, že najvyššie príčiny, zohrávajú svoju úlohu vo všeobecných príčinách s ohľadom na účinky nižšieho stupňa, ale v skutočnosti pôsobia aj vo vlastných príčinách s ohľadom na účinky vyššieho stupňa. A preto modlitba, ktorá je radená medzi najvyššie s nadpridozených sekundárnych príčin, je všeobecnou príčinou nižších účinkov a zároveň je vlastnou príčinou a vlastným liekom najvyšších účinkov, ako je napríklad – pretože to je vec vyhradený výlučne Bohu – odstránenie stále veriaceho, ale nenapraviteľného pápeža (1).“
Tento istý autor ukazuje aký druh modlitby je treba obetovať, keď svojím súčasníkom vyčíta ako sa modlia breviár a slúžia sv. omšu. A v tom dokazuje aj jasnosť svojho génia aj lásku a milosrdenstvo svojho srdca.  „Božia múdrosť,“ hovorí, „ktorá v prirodozenom poriadku spravuje nižšie veci skrze vyššie a tie posledné skrze najvyššie sekundárne príčiny, pôsobí rovnako aj v nadprirodzenom poriadku ku ktorému patrí  milosť, viera a Cirkev na viere postavená. Na druhej strane, príčiny sú úmerné svojim účinkom a najvyššie účinky majú najvyššie príčiny. Ak teda, na jednej strane, ľuďom dostupné prostriedky (providentia humana), hoci skrze autoritu Cirkvi vyvýšené, nie sú mocnejšie než modlitba, ktorú Boh, Stvoriteľ a Pán sveta viditeľného i neviditeľného, označil za najvyššiu sekundárnu príčinu a teda ak zásah proti zločinnému, ale stále veriacemu pápežovi patrí k pôsobeniu s najvyšším účinkom v Cirkvi, potom Boh vo svojej múdrosti musel dať Cirkvi liek proti zlému pápežovi (2) a tým nie sú  bežné ľudské prostriedky určené pre dobro Cirkvi, ale len modlitba samotná. A môže snáď byť modlitba Cirkvi, ktorá sa ustavične modlí za veci, ktoré potrebuje ku svojej spáse menej účinná, ako obyčajné ľudské prostriedky? Nie je snáď vrúcna modlitba jednotlivca, ktorý o takéto veci prosí pre seba účinná a neomylná? (3)“ Ak spása Cirkvi žiada, aby bol takýto pápež odstránený, potom ho modlitba nepochybne odstráni. Ak ale odstránenie zlého pápeža nutné nie je, prečo potom spochybnovať Božiu dobrotu, ktorá nám nedáva to čo sami chceme, ale to čo by sme chcieť mali?
Ale beda, zdá sa, že sme dospeli ku dňom, ktoré mal Syn človeka  na mysli, keď sa pýtal, či nájde pri svojom druhom príchode na zemi ešte vieru. Lebo sa zdá, že prísľub vzťahujúci sa na najvyššiu aj najúčinnejšiu druhú príčinu sa neberie vážne.  Hovoria, že treba uskutočniť odstránenie zlého pápeža ľudskými prostriedkami. Že uspokojiť sa s modlitbou a Božou prozreteľnosťou je málo. Prečo tak hovoria ak nie preto, že preferujú ľudské metódy, pred účinnosťou modlitby, pretože prízemný človek nerozumie božím veciam, pretože sa naučili dôverovať ľuďom a nie Bohu a vkladať nádej do tela? Ak sa teda objaví pápež, tvrdošijne kráčajúci po zlých cestách, jeho podriadení, bez toho aby sami sa zbavili svojich vlastných nerestí a zločinov sa uchyľujú ku každodennému reptaniu proti zlej vláde, neusilujú sa pomôcť si liekom modlitby a to čo Písmo predpovedá sa deje z ich vlastnej viny, pretože práve pre ich hriechy im vládne pokrytec, svätý svojim úradom a diabolský svojim srdcom. Oslepli sme natoľko, že sa odmietame modliť ako by sme sa mali, ale napriek tom túžime po ovocí modlitby, odmietame siať, ale chceme žať. Nevolajme sa preto viac kresťanmi! Alebo sa obráťme späť ku Kristovi a pápež, nech už je zúrivý a tyranský, nech ťaží, kameňuje a ničí celú Cirkev bude porazený.