nedeľa 23. júna 2013

Nezmyselná kritika J. Pejřimovského


J. Pejřimovský sa rozhodol na stránke Monarchia Catholica zareagovať na výborný článok Branislava Michalku Monarchia ako princíp I. 

Nepáčil sa mu predovšetkým nasledovný odstavec, ktorý účelovo vytrháva zo širšieho kontextu do ktorého je zasadený: "Legitímnosť panovníka a vlády nie je daná príslušnosťou k rodu, triede, stavu, ale vernosťou katolíckej Viere a Cirkvi. Panovník alebo vláda, ktoré stratia túto vernosť sú katolíckym kresťanom trpené, ale nie legitimizované. To platí aj o súčasných „monarchiách“ a starých panovníckych rodoch. Títo majú legitímny nárok na vládu len v prípade, že zodpovedajú hore uvedenému kritériu, inak spadajú pod termín trpenej vlády a smú byť nahradení alebo v pretenciách predbehnutí tými, ktorí svoju legitimitu z hore uvedených kritérií odvodzujú. (Ako príklady z dejín uveďme povstanie generála Franca, karlistické vojny, povstanie švajčiarskych katolíckych kantónov, povstanie mexických cristeros a pod.)"


Podľa Pejřimovského dokonca totiž: "Prvý odstavec úvahy autora, jakkoliv se zdá katolický, je ve skutečnosti husitskou herezí, aplikací výroku Jana Husa: "Vrchnost světská nebo duchovní pozbývá své moci, je-li ve stavu těžkého hříchu (ztráty Boží Milosti)." Uvedený výrok byl odsouzen jako hereze na kostnickém koncilu v roce 1415."


Takéto obvinenie je nezmyselné. Autor, Husov rodák, tak má zrejme problém s pochopením písaného textu, nakoľko v pôvodnom článku sa nič nepíše o postavení panovníka v stave ťažkého hriechu, ale píše sa o niečom oveľa konkrétnejšom a jasnejšom a v konečnom dôsledku aj vážnejšom, o odpade od pravej katolíckej viery! 


Pápež Bonifác VIII. pri tom v bule Unam Sanctam jasne píše: Iste, kto popiera, že svetský meč je v sile Petra, nepočúval dobre slovo Pána veliace: “Schovaj meč do pošvy!” (Mt 26,52) Oba, preto, sú v moci Cirkvi, čo znamená: duchovný a svetský meč, prvý má byť poskytnutý pre Cirkev a druhý Cirkvou; prvý v rukách kňaza; druhý rukami kráľov a vojakov, ale z vôle a strpenia kňaza." Pejřimovský naopak v zrejmom protiklade dáva prednosť akýmsi procesným pravidlám nižšej zákonnej moci (inak povedané uprednostňuje ľudský zákon pred večným), ktoré si dovodzuje zo Starého zákona (v konečnom dôsledku pomerne podivne). 


Ale vôbec Pejřimovského je ťažké brať vážne, keď o niekoľko riadkov dole píše niečo celkom iné, kde vlastne s Michalkom súhlasí: "B. Michalka sice ne jedné straně uznává dědičnost jako přirozený princip monarchie, na druhé straně připouští odstranění panovníka někým katolicky pravověrnějším. To je v principu pravda (takže to nie je Husov blud ako ste tvrdil vyššie?), katolická církev vždy měla právo morální kritiky panovníka a dokonce i právo používat proti němu církevní tresty. Ovšem to vyžaduje autoritu, která je oprávněná výrok o nevhodnosti panovníka vynést." Aha! A kde B. Michalka spochybnil túto autoritu ? 


Po veľkých frázach a smiešnych obvineniach z herézy nasledujú nasledovné pasáže, pri ktorých človek nevie, či sa má smiať, či plakať ako "Republikánské zřízení se osvědčilo v antických řeckých i středověkých křesťanských italských republikách, stejně jako ve švýcarských kantonech nebo např. v Andoře. Legitimitu republiky, která se řídí přirozeným právem, opravdu nelze zpochybňovat." 


Odhliadnuc od toho, že autorovi nie je zrejmý rozdiel medzi prirodzeným právom a prirodzeným zákonom, tak sa v jednej v dvoch po sebe nasledujúcich vetách dovoláva prirodzeného práva (dúfajme, že myslí prirodzený zákon) a zároveň svojsky tvrdí, že republikánske zriadenie sa osvedčilo (sic!) napríklad v antických gréckych, stredovekých kresťanských republikách v Taliansku, či švajčiarských kantónoch... Teda v dvoch prípadoch hovorí o pohanských, resp. protestanských útvaroch v jednom prípade  v podstate o mestských štátoch ovládaných oligarchiou u ktorých je dodržiavanie prirodzeného zákona tiež v mnohých prípadoch veľmi otázne. My si dovoľujeme otvorene spochybniť, že sa tu niekde republikánske zriadenie osvedčilo. 


A ďalšia extrémne tragikomická pasáž: "Jak je to s vyvoleností české královské dynastie? Podle tradice byl prvý kníže, Přemysl, vyvolen na základě věšteckého výroku, ať už podle Kristiána bezejmennou věštkyní nebo podle Kosmy kněžnou Libuší. Transcendentní rozměr vyvolení, nikoli z vůle lidu, ale z vůle boží (byť šlo o pohanskou věštkyni) je tedy splněn." 

Aha! Vyvolenie bezmennou pohanskou veštkyňou je z vôle Božej! Tak kto tu v skutočnosti hlása herézu ? Pejřimovský je absolútne mimo ak si myslí, že christianizácia je nejakým potvrdením legitimity panovníckej moci danej falošnou duchovnou autoritou (čo tu potvrdzovala štátotvorný pohanský akt veštice ?). Práve naopak táto ju v ranom stredoveku konštituuje, ako potvdzujú konverzie z tohto obdobia. Bez nej by akékoľvek "transcendentné" legitimizovanie pohanskou vešticou bolo naopak dôvodom na nepriznanie legitimity takémuto panovníkovi. Ale ono to na druhej strane málo prekvapí v článku, ktorým sa vinie ako červená niť dovolávanie sa pohanských príkladov, ktoré si autor ešte aj pochvaľuje. 

Mimochodom ako chápal Bl. cisár Karol I. postavenie kráľa z Božej milosti sa je určite lepšie dozvedieť od neho samotného ako od jeho syna, ktorý sledoval svoje vlastné politické ciele a kolaboroval s demokraciou v CSU, v priamom rozpore so skutočným otcovým konaním a tomu zrejme prispôsoboval aj vlastné výroky a predstavy o tom ako vnímal tieto veci jeho otec. Ten sa napokon na rozdiel od svojho syna rozhodol vzdať sa radšej svojho života ako práva na vládu v krajinách zverených mu Bohom. A tiež nájdeme jeho vlastné výroky z ktorých si vieme urobit obrázok. 


Nasleduje ďalší odstavec pochybnej kvality: "K povinnostem krále patří dbát na blaho celé obce (království), a to nejen na blaho pozemské, ale i blaho věčné. Je tedy povinen vést své národy ke spáse, nikoli k zatracení. Jen a jen v tomto smyslu jsou oprávněné zásahy duchovní moci do světských záležitostí, včetně sesazení krále a rozvázání povinnosti poslušnosti poddaných k němu. Oprávněnou autoritou k takovému výroku byl v katolických státech římský papež. Když ale tzv. tradiční katolíci odmítají autoritu současného papeže i několika jeho předchůdců, není nikdo, kdo by mohl dědičného panovníka zbavit jeho nároku na trůn. Pouze v případě, kdy že je každý sám sobě papežem by bylo možné prohlašovat následníka za nehodného koruny. Pak by z toho ovšem byla anarchie." 


Podľa Pejřimovského inak vraj patrí - aké milé od neho - k povinnostiam kráľa dbať na večné blaho kráľovstva (čo si dovolíme chápať ako "na spásu duší poddaných"), zároveň sa ale podľa neho v súčasnosti táto povinnosť nemá reálne ako vynucovať (čo tiež pôsobí komicy u niekoho kto sa dovoláva "ius resistendi"). Pričom ďalší z nezmyslov, ktorý si zrejme sám vymyslel je, že tzv. tradiční katolíci odmietajú súčasného pápeža, pričom nikto sa z jeho článku nedozvie, koho tým vlastne myslel, pritom napríklad na Dielni Sv. Jozefa odkiaľ je pôvodný článok nikto túto autoritu neodmieta. Rovnako tak Pejřimovský zamlčiava, že vo väčšine krajín už dávno nie je monarchia.  A zároveň k odpadu od pravej viery o ktorý tu ide možno prísť aj bez pápeža - rôznymi aktmi samotných monarchov - či už priamym odpadom od viery, alebo latae sententiae napríklad pri podpísaní potratárskych, či prosodomitských pseudo-zákonov.  


Rovnako Pejřimovského "múdra" o nejakých "prirodzených náboženstvách" (čo to mimochodom má byť a čo je na modlách prirodzené?) sú samotné minimálne na hranici s herézou, ktorú tak ľahkovážne pririekol niekomu inému. Následným absolútne zmäteným tvrdeniam vyvodzujúcim zo stredovekého právneho stavu (ktorý si pán Pejřimovský evidentne najmä sám pre seba vybájil) ne-liberálnosť súčasných členov Habsbursko-lotrínskeho rodu sa možno snáď len pobavene zasmiať, o tom totiž v skutočnosti hovorí častokrát ich skutočné konanie a nie stredoveký právny stav. 



V závere sa Pejřimovský dopúšťa ešte jednej, snáď neúmyselnej nekorektnosti, keď hovorí o diskusii, ktorá ale v žiadnom prípade nie je súčasťou pôvodného článku na Dielni Sv. Jozefa, ale našiel ju zrejme skôr niekde, kde tento článok prebrali akosi to však opomenul uviesť. 

piatok 21. júna 2013

Nejpodivuhodnější paradox dneška


Na demokracii, Nevěstku, která smilnila a stále smilní s králi, bankéři a obyvateli země a která opíjela a stále ještě opíjí smilným vínem kde koho, dopadají z Božího rozhodnutí spravedlivé tresty a umírá.  Tato královna, která se považovala za tu, jež nikdy neokusí pláče, je trestána tak, že její vazalové se ji už vůbec nekoří a nerespektují její zákonitosti, je trestána nemocí, bezdětností, ubývají ji poddaní a je rozkrádána zevnitř.
Je trestána nemocí duchovní i tělesnou, kdy její takzvané hodnoty jsou vyprázdněny a kdy její obyvatelé jsou i přes moderní technologie a léky stále více nemocnější a nemocnější. Je trestána bezdětností, protože její dítky, kteří by její království zvelebovali, prostě zmizeli někam do neznáma. Je trestána také tím, že ji ubývají i poddaní demografickým propadem obyvatel, kvůli dovoleným potratům, sexuální zvrácenosti a homosexualitě. Je trestána i tak, že ti, co se jejími principy dostanou na nějaký čas k moci, tak ji vždy o nějaký kus jejího majetku připraví, takže už z jejího bohatství mnoho nezbývá.

A tak, kdy ta Boží a církevní nepřítelkyně je těsně před smrtelnou křečí, se na světě děje jeden s největších paradoxů dějin. V době, kdy v jejím domě se zabydlel kdejaký nečistý duch a běs a kdy se za její jméno schovává všelijaký nečistý a opovržený pták mrchožrout, tak jejími nejvěrnějšími dětmi jsou, světe div se, katolíci, proti kterým ona vlastně na smrt bojuje. Jen považte, papež je demokrat jak poleno, biskupové jsou taktéž demokraté, kněží chodí věrně a pravidelně k volbám a obyčejní věřící modernisté i většina tradičních jakbysmet. Vlastně tito katolíci mají různá řešení nápravy problémů demokracie a neuvědomují si, že ony spravedlivé tresty, které dopadají na Nevěstku jsou z Božího rozhodnutí.

No uvažte sami! Není to největší a nejpodivuhodnější paradox, který může na světě vůbec být?

zdroj: www.mariapro.cz

piatok 7. júna 2013

List pápežovi Paschalovi II.




Pozdrav pánovi Paschalovi, pápežovi Rímskej cirkvi, všetkým biskupom a celému kresťanskému ľudu od arcibiskupa z Pisy, vojvodu Godfreya, teraz z milosti Božej ochrancu Božieho hrobu, Raymonda, grófa zo St.Gilles a celej Božej armády, ktorá je v Izraeli.

Rozmnož svoje prosby a modlitby pred zrakom Božím s radosťou a vďakou, pretože Boh ukázal svoje milosrdenstvo a vykonal našimi rukami to, čo sľúbil pred dávnymi časmi. Po obsadení Nicey celá armáda, pozostávajúca z viac ako tristo tisíc vojakov vyrazila na pochod. A hoci bola taká veľká, že by v jednom dni pokryla celé Rumunsko, vypila všetky rieky a zjedla všetky rastliny, Pán ju zahrnul takou veľkou hojnosťou, že barana predávali za halier a vola za nie viac ako dvanásť. A keď saracénske kniežatá a králi proti nám povstali, z Božej vôle sme ich premohli a porazili. Ale pretože niektorí týmito úspechmi naskutku spyšneli, Boh nám postavil do cesty Antiochiu, ľudskými silami dočista nepreniknuteľnú, tam nás zdržiaval po deväť mesiacov a tak nás pri obliehaní pokoril, že v celej armáde zostalo sotva sto dobrých koní. Ale Boh nás nakoniec zahrnul hojnosťou svojho požehnania a milosrdenstva, voviedol nás do mesta a vydal Turkov a všetko ich bohatstvo do našej moci.

Lenže sme si mysleli, že sme to dosiahli našimi vlastnými silami a nevelebili sme dostatočne Boha, ktorý to všetko vykonal. Preto sme boli obľahnutí takým veľkým množstvom Turkov, že sa nikto neodvažoval vykročiť z mesta. A hlad nás oslabil natoľko, že sme sa len s námahou dokázali uchrániť jedenia ľudského mäsa. Bolo by zdĺhavé rozprávať o všetkých biedach, ktorými sme trpeli v tom meste. Ale Boh opäť zhliadol dolu na svoj ľud, ktorý tak dlho káral a milosrdne ho utešil. Najskôr nám odhalil, ako vynáhradu za naše skúšky a ako záloh víťazstva, svoju kopiju, ktorá ležala skrytá od čias apoštolov. Potom, tak upevnil srdcia mužov, že aj tí, čo pre chorobu alebo hlad nevládali kráčať, teraz naplnení silou chopili sa zbrane a mužne bojovali s nepriateľom.

Po víťazstve nad nepriateľom, naša armáda istý čas chradla od choroby a od vyčerpanosti pri Antiochii a pre nesvornosť medzi vodcami nepostupovala ďalej. Potom sme postúpili do Sýrie, dobyli Barru a Marru, saracénske mestá a obsadili pevnosti v tejto krajine. Kým sme tam zotrvávali, vypukol taký hladomor, že kresťania jedli hnijúce telá Saracénov. Nakoniec, vstúpili sme do vnútra Hispánie (región na pravom brehu Oronta, siahajúci na východ k Apamee a Chalkidike, pozn. prekl.) a najštedrejšia, najmilostivejšia a víťazná ruka všemohúceho Otca bola s nami. A tak k nám mestá a hrady krajiny, cez ktorú sme putovali, vysielali poslov a dávali mnoho darov, ponúkali pomoc a vzdávali sa svojich pevností. Pretože armáda nebola veľká a vládlo jednomyseľné želanie rýchlo pokračovať k Jeruzalemu, prijali sme ich záruky a urobil z nich poplatníkov. Jedno z tých miest, ktoré bolo na pobreží malo vskutku viac mužov než celá naša armáda. A keď tí v Antiochii, Laodicey a Archase počuli, ako Pánova ruka kráča s nami, mnohí z vojska, ktorí zostali v týchto mestách, nás nasledovali do Týru. A tak sme s Pánovým velením a pomocou pritiahli k Jeruzalemu.

Keď armáda pri obliehaní veľmi trpela, najmä nedostatkom vody, zišla sa rada a biskupi i kniežatá nariadili, aby sme všetci, bosí, putovali v procesii okolo hradieb mesta, aby Ten, ktorý do neho pokorne a namiesto nás vstúpil, bol zhliadol na našu poníženosť a otvoril ho pre nás a my sme mohli vykonať súd nad jeho nepriateľmi. Boh bol našou poníženosťou uzmierený a na ôsmy deň po našom pokání nam vydal mesto a svojich nepriateľov. Bol to deň, v ktorom bola odtiaľ kedysi vyhnaná prvotná Cirkev a ktorý oslavujeme ako deň rozchodu apoštolov. Ak túžiš vedieť čo sa stalo z jeho nepriateľmi, tak vedz, že v Šalamúnovom stĺporadí a aj v jeho chráme sa naši muži,až po členky svojich koní, brodili krvou pobitých Saracénov.

A keď sme rozhodli, kto bude vládnuť mestu a niektorí z nás hnaní láskou k vlasti a príbuzným túžili po návrate domov, dozvedeli sme sa, že kráľ Babylonu prišiel k Aškalónu s nespočítateľným množstvom vojakov. Jeho úmyslom bolo, ako povedal, odviesť  Frankov, ktorí boli v Jeruzaleme, do zajatia a potom útokom dobyť Antiochiu. Ale Boh rozhodol inak.

Keď sme sa dozvedeli, že babylonská armáda je pri Aškalóne, zišli sme dolu, aby sme sa s nimi zrazili a zanechali sme chorých, batožinu a posádku v Jeruzaleme. Keď sme sa priblížili nepriateľovi na dohľad, na kolenách sme prosili Pána o pomoc, Pána, ktorý doposiaľ vo všetkých protivenstvách posilňoval kresťanskú vieru, aby v nastávajúcej bitke zlomil silu Saracénov a diabla a rozšíril kráľovstvo Kristovej cirkvi od mora k moru po celom svete. Nemeškal.

Keď sme volali o jeho pomoc, prišiel a naplnil nás takou ohromnou odvahou, že ten kto nás videl hnať sa na nepriateľa, pokladal nás za stádo divej zveri rútiacej sa uhasiť smäd v pramenitej vode. A naozaj sa stal zázrak, veď sme mali nie viac ako osem tisíc jazdcov a pätnásť tisíc  pešiakov, zatiaľ čo nepriateľovo vojsko malo možno sto tisíc jazdcov a štyristo tisíc peších bojovníkov. Potom Boh ukázal svojim služobníkom svoju moc. Pretože skôr, ako sme začali bojovať, na samom začiatku obrátil množstvo na útek a rozhádzal ich zbrane, takže keď na nás chceli neskôr zaútočiť, nemali zbrane ktorým by verili. Niet pochýb o tom, aká veľká korisť nám padla do rúk, pretože sme získali poklad babylonského kráľa. Viac než sto tisíc Maurov padlo mečom. V panike ich dve tisíc zadupali pri bráne mesta, obrovský bol počet tých ktorí zahynuli v mori, veľa sa zaplietlo v húštinách. Celý svet bojoval na našej strane a keby sa mnohí z našich neboli zdržali rabovaním v tábore, len málo z toho veľkého počtu by uniklo z bitky.

A hoci sa to môže zdať nezaujímavé, jednu vec nemožno vynechať. V deň pred bitkou naša armáda ukoristila mnoho tisíc tiav, býkov a oviec. Podľa rozkazu kniežat boli podelené medzi mužov. Je podivuhodné, že keď sme kráčali do bitky, ťavy a aj býky a ovce vytvorili oddiely a sprevádzali nás. Stáli, keď sme stáli, postupovali, keď sme postupovali, útočili, keď sme útočili. Mraky nás chránili pred slnečnou páľavou a ochladzovali nás.

A tak, ako sa patrí, po oslave víťazstva sa vojsko vrátilo do Jeruzalema. Vojvoda Godfrey tam zostal, gróf zo St.Gilles, gróf Robert z Normandie a gróf Robert Flanderský sa vrátili do Laodicey a tam našli flotilu pisánskych a Bohemundových lodí. Keď arcibiskup z Pisy zjednal medzi Bohemundom a našimi vodcami mier, Raymond sa pripravil na návrat do Jeruzalema.

A preto vyzývame vás, ktorí ste v Kristovej katolíckej Cirkvi a celej Latinskej Cirkvi, aby ste plesali v obdivuhodnej statočnosti a zbožnosti vašich bratov, v slávnej a nesmierne žiaducej pomste, ktorú všemohúci Boh vykonal nad svojimi nepriateľmi a v skrze Božiu milosť získanom, vytúženom odpustení všetkých našich hriechov.

Modlíme sa, aby vás, menovite všetkých biskupov, kňazov a mníchov, ktorí vedú zbožný život, ale aj všetkých laikov raz postavil po Svojej pravici ten, ktorý žije a kraľuje, Boh, po všetky veky vekov. Žiadame a prosíme vás, v mene nášho Pána Ježiša, ktorý bol vždy s nami, pomáhal nám a vyslobodil nás z našich útrap, aby ste dbali o bratov, ktorí sa k vám vracajú, boli k nim láskaví, odpustili im dlhy, aby aj vás Boh raz odmenil a odpustil vám všetky hriechy a dal vám podiel na všetkom požehnaní, ktoré ste si alebo vy, alebo oni zaslúžili pred tvárou Pánovou. Amen.