utorok 18. septembra 2012

Liberalizmus je hriech


Don Felix Salva Y Salvani
Liberalizmus, či doktrinálny alebo praktický, je hriech. V doktrinálnej oblasti je to heréza a teda smrteľný hriech proti viere. V praktickej sfére je to hriech proti Božím prikázaniam a proti Cirkvi, ktorý v konečnom dôsledku prestupuje všetky prikázania. Presnejšie povedané, v doktrinálnej oblasti liberalizmus útočí na samé základy viery, je to radikálna a univerzálna heréza, pretože je to súhrn všetkých heréz. V praktickej oblasti je to radikálne a všeobecne porušenie Božieho zákona, pretože liberalizmus schvaľuje a autorizuje každé možné možné prestúpenie tohoto zákona. Liberalizmus v doktrinálnej sfére predstavuje formálne a trvdošijné popretie všetkých kresťanských dogiem. Odmieta dogmu ako takú a nahrádza ju osobným názorom, či už je to názor doktrínu postulujúci, alebo doktrínu negujúci a konsekventne popiera všetky doktríny. Ak by sme mali detailne spísať všetky dogmy alebo doktríny, ktoré liberalizmus popiera, dostali by sme zoznam všetkých kresťanských dogiem, od Vtelenia po Neomylnosť. Napriek tomu, sám liberalizmus je výsostne dogmatický, hoci to odmieta uznať. A práve jeho fundamentálna dogma, dogma o absolútnej nezávislosti rozumu – či jedinca, či spoločnosti – popiera a odmieta všetky kresťanské dogmy. Katolícka dogma je autoritatívna deklarácia zjavenej pravdy, alebo pravdy, ktorá zo Zjavenia bezprostredne vychádza, pričom túto pravdu neomylne deklaruje Bohom konštituovaný exponent – pápež. To si z logiky veci vyžaduje od jednotlivca i od spoločnosti poslušné prijatie deklarovanej dogmy. Liberalizmus túto poslušnosť odmieta uznať a odmieta akúkoľvek autoritu. Nárokuje si suverenitu individuálneho a spoločenského rozmu a na trón povyšuje filozofický racionalizmus. Neuznáva žiadnu dogmu okrem dogmy vlastného sebaurčenia. Preto je to heréza, fundamentálna a radikálna vzbura ľudského rozumu proti Bohu. Liberalizmus samozrejme odmieta absolútnu jurisdikciu Boha Ježiša Krista nad jednotlivcami i spoločnosťou a konsekventne odmieta jurisdikciu, ktorú Boh zveril viditeľnej hlave Cirkvi nad každým veriacim, bez ohľadu na jeho hodnosť a pôvod. Naviac, popiera nutnosť Zjavenia a povinnosť každého človeka pod hrozbou večného zatratenia sa Zjaveniu podriadiť. Popiera formálny motív viery, ktorým je autorita zjavujúceho Boha a pripúšťa zo zjavenej náuky len toľko, koľko dokáže svojimi biednym schopnosťami pochopiť alebo koľko si sám vyberie. Popiera neomylný učiteľský úrad Cirkvi a Pápeža a v dôsledku toho všetky doktríny, ktoré sú touto autoitou vyučované. Sám seba ustanovuje za mieru a pravidlo viery a tak robí celé Zjavenie zbytočným. Popiera všetko čo sám nehlása. Neguje všetko čo sám netvrdí. Neschopný potvrdiť akúkoľvek pravdu ležiacu mimo jeho dosah, popiera možnosť existencie akejkoľvek pravdy, ktorú nevie pochopiť. Zjavenie pravdy presahujúce ľudský rozum preto ihneď vylučuje. Božstvo Ježiša Krista leží mimo jeho horizont. Cirkev je mimo jeho pochop. Podrobenie sa ľudského rozumu Slovu Kristovmu , alebo jeho božsky ustanovenému zástupcovi (Katolíckej Cirkvi a najmä pápežovi) je pre liberalizmus neprijateľné. Liberalizmus je radikálne a všobecne odmietnutie Božej pravdy a kresťanskej dogmy, teda je to najzákladnejší druh herézy, najväčšia vzbura proti Božej autorite a jeho Cirkvi, podobný Luciferovi a jeho maxime „Non serviam! Vo všeobecnom popretí zjavenej pravdy prirodzene pramení popieranie jednotlivých dogiem, či celých, alebo ich častí. Preto napríklad popiera platnosť viery pri krste, preto hlása rovnosť všetkých náboženstiev a kultov, popiera svätosť manželstva, popiera neomylnosť Rímskeho biskupa, odmieta prijať jeho príkazy a učenie a podrobiť sa im atď.
V praktickej rovine je liberalizmus stelesnením radikálnej nemravnosti. Mravnosť žiada štandard a návod pre správne konanie. Mravnosť potrebuje hierarchiu cieľov a poriadok, v rámci ktorého jestvuje subordinácia jednotlivých prostriedkov zameraných na dosiahnutie posledného cieľa. Potrebuje princíp, alebo základné pravidlo pre všetko konanie, ktorým si subjekt mravného činu, teda rozumné stvorenie, dokáže určiť smer, ktorého sa pre dosiahnutie posledného cieľa treba pevne držať.
V morálnej rovine môže byť týmto učujúcim princípom len večný intelekt nekonečného a nestvoreného Boha. Stvorený rozum, sa musí v morálnej oblasti riadiť svetlom Nestvoreného rozumu, Počiatku všetkých vecí. Teda princípom mravného chovania musí byť zákon, stanovený Nestvoreným Intelektom a preto sú absolútnou požiadavkou mravného konania poslušnosť a podriadenie sa morálnemu poriadku. Liberalizmu ale hlása absurdný princíp ničím neobmedzenej suverenity ľudského rozumu a popiera akýkoľvek intelekt mimo seba samého a deklaruje svoju nezávislosť v rovine poznania a teda aj v rovine konania, čiže mravnosti. Prináša morálku bez zákona, bez poriadku, slobodu konať čo sa človeku páči, mravnosť ktorá nie je mravnosťou, pretože mravnosť implikuje nie len zameranie na cieľ, ale vyžaduje vymedzenia a vytýčenie, ktoré jej môže dať len zákon. Liberalizmus je v sfére konania univerzálnou licenciou na všetko, ktorá neuznáva žiadny princíp či zákon okrem seba samého.
Môžeme teda povedať, že v rovine ideí je liberalizmus absolútnym bludom, v rovine skutkov absolútnym neporiadkom. V oboch prípadoch je to veľmi ťažký a smrteľný hriech, pretože hriech je vzbura proti Bohu, či myšlienkou, či skutkom a vyvýšenie človeka na miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi.
Liberalizmus je smrteľný hriech. Katolícka teológia nás učí, že nie všetky hriechy sú rovnako ťažké a že jestvujú rozdiely aj medzi všednými hriechmi, aj medzi smrteľnými hriechmi aj medzi záslužnými skutkami. Žávažnosť hriechu sa určuje predovšetkým predmetom, na ktorý hriech útočí. Rúhanie, napríklad, útočí priamo na Boha samého a je to hriech oveľa ťažší ako hriech proti človeku. S výnimkou formálnej nenávisti voči Bohu, ktorá predstavuje ten najťažší zo všetkých hriechov a ktorý smrteľníci páchajú len zriedka, pokiaľ nie sú v pekle, najťažšie z hriechov sú tie proti viere. Dôvod je zrejmý. Viera je základom nadprirodzeného rádu a hriech je hriechom vtedy, keď v nejakom bode smeruje proti tomuto nadprirodzenému poriadku. Najväčší hriech je ten, ktorý útočí proti jeho základu, lebo ak sa zničia základy, zničí sa celá stavba. Odpílením konára strom nezahynie, odrezaním kmeňa či koreňov áno a viac nezakvitne ani neprinesie ovocie. Hriech proti viere popisuje sv. Augustín týmito slovami: Hoc est peccatum quo tenentur cuncta peccata. To je hriech, ktorý obsahuje všetky ostatné hriechy.
Sv. Tomáš Akvinský, s jasnosťou jemu vlastnou, o tom hovorí: “Závažnosť hriechu je určená odstupom, ktorý medzi človeka a Boha vnáša. Hriech proti viere vzďaľuje človeka od Boha v najväčšej možnej miere, pretože ho pozbavuje pravého poznania Boha. Z toho plynie, že hriech proti viere je najťažší z hriechov.”
Ak je hriech proti viere len hriešnou priváciou poznania Boha, nemá rovnakú váhu ako priamy a formálny útok na dogmy explicitne obsiahnuté v Božom Zjavení.
V tom druhom prípade hriech proti viere, sám o sebe ťažký, priberá závažnosť herézy. Obsahuje všetku zlobu bezbožnosti a stáva sa otvoreným protestom proti učeniu viery, alebo sa stáva otvoreným prihlásením sa k učeniu, ktoré bolo zavrhnuté ako falošné a bludné.
Okrem toho smrteľný hriech proti viere býva sprevádzaný tvrdosťou srdca, tvrdošijnosťou a uprednostňovaním vlastného rozumu pred rozumom samotného Boha. Preto heretické učenia a činy nimi inšpirované, predstavujú, okrem už spomínanej formálnej nenávisti k Bohu, ktorej sú schopní len démoni a zatratenci v pekle, ten najťažší z hriechov. A tak liberalizmus, ktorý je herézou a jeho pôsobenie, ktoré je tiež heretické, sú podľa kresťanského zákona tými najťažšími hriechmi. Je to väčší hriech ako rúhanie, krádež, smilstvo, vražda alebo hociktoré iné prestúpenie Božieho zákona. Moderný naturalizmus to nie je schopný ani vidieť ani chápať. Ale zákony Cirkvi vo veciach viery a mravov sú nezmeniteľné. To čo prikazujú dnes, prikazovali aj včera a heréza zostáva herézou, bez ohľadu na podobu akú práve má. Vzhľad klame a diabol sa často ukazuje ako anjel svetla. Nebezpečenstvo rastie spolu so príťažlivosťou vonkajšieho zjavu a heréza nebola nikdy tak zákerna ako je dnešná forma liberalizmu. Jeho záber je široký, dotýka sa všetkého, skvelo sa maskuje a mení svoj výzor. Jeho najúčinnejší nástroj je volanie po “slobode zmýšľania”, ktorá je v jeho ponímaní tá najvyššia cnosť. Chváli sa “oslobodením intelektu od dogmatizmu”, čo v skutočnosti znamená, že sa chváli nevedomosťou a pýchou.
Stretnutie s takýmto nepriateľom si vyžaduje mimoriadnu statočnosť a nepretržitú bdelosť. Ak sa s ním stretneme, naše katolícke svedomie mu musí odporovať so všetkou silou, ktorú dokáže pozbierať. Heréza a jej prejavy sú hriechy. Liberalizmus je koreňom herézy, stromom zla na ktorého konároch hniezdia harpyje bezbožnosti. Je to zlo všetkého zla.
* slovo formálny v tomto texte je použité v jeho pôvodnom zmysle a nie v modernom, ktorý pod formálnym rozumie niečo prázdne, zbytočné a urobené len na oko.

nedeľa 16. septembra 2012

Parlamenty a národy sa pominú, Kristovo slovo trvá naveky

Žiadny národ nemá svoje miesto na svete isté naveky. Tieto bláznivé vlády a parlamenty, ktoré si neuvedomujú vlastnú dočasnosť sa jedného dňa nadobro stratia: koniec dejín je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Lyonský arcibiskup Philippe Kardinál Barbarin, po stretnutí s ministrom francúzskej vlády, ktorá čoskoro presadí v parlamente zmenu definície manželstva tak, aby vyhovovala aj zvráteným a neprirodzeným zväzkom, okrem iného vyhlásil:

"Bude to mať množstvo dôsledkov, ktoré nemožno ani spočítať. Potom sa pokúsia vytvoriť "páry" z troch alebo štyroch. A potom, jedného dňa, pravdepodobne zrušia zákaz incestu...... Manželstvo je slovo, ktoré označuje baštu, pevnosť, ktorá tej najzraniteľnejšej súčasti spoločnosti, teda žene ktorá rodí, dáva šancu, aby mohla porodiť v tých najlepších možných podmienkach...... Pre nás má prvá stránka Biblie viac sily a pravdy, aby pretrvala národy a stáročia, než oportunistické a pomíjavé rozhodnutia parlamentu."

Prirodzene, pre tieto slová sa stal terčom mediálnych útokov.

rorate-caeli.blogspot.com

piatok 14. septembra 2012

Čo je to liberalizmus?


Don Felix Sarda Y Salvany
Protestantizmus prirodzene plodí toleranciu k bludom. Zavrhujúc princíp autority v náboženstve, nemá ani definíciu ani žiadne kritérium pre vieru. Princíp, že každý jednotlivec, alebo každá sekta, smie interpretovať poklad Zjavenia podľa svojho súkromného úsudku, dáva vzniknúť nekonečným rozdielom a protikladom. Svojou vlastnou nemohúcnosťou a vďaka chýbajúcemu hlasu autority v otázkach viery, s musí uznať za platný a pravoverný akýkoľvek názor, ktorý vytryskol zo súkromného úsudku. Tak sa , pod tlakom vlastných premís dostal protestantizmus nevyhnuteľne k záveru, že ani jedno vierovyznanie nie je lepšie ako druhé. A tak sa teda usiluje svoju vlastnú rozporuplnosť skryť pod falošným hávom slobody svedomia. Viera, podľa protestantizmu, nepramení v legitímne a božsky ustanovenej autorite, ale vychádza priamo z ničím nehateného rozumovania či okamžitého rozmaru týkajúceho sa predmetu Zjavenia. Jedinec, alebo sekta, vykladá Zjavenie podľa svojej ľubovôle, príjmajúc a zavrhujúc to, čo sa mu práve páči alebo nepáči. Ľudovo sa to nazýva sloboda svedomia. S odvolaním sa na tento princíp ateizmus úplne rovnakým spôsobom, odmieta celé Zjavenie a protestantizmus, ktorý túto premisu priniesol, je bezmocný proti jej dôsledkom. Je predsa jasné, že ak pod záštitou slobody svedomia jestvuje právo odmietnuť nejakú časť Zjavenia, ktorá sa práve niekomu nepozdáva, pod rovnakou zámienkou je možné zavrhnúť aj Zjavenie celé. Ak sú všetky vierovyznania rovnako dobré, rovnako dobré musí byť aj vierovyznanie žiadne. Bezbožnosť ovládla bojové pole s pomocou smrtonosného racionalizmu a prebila sa do samotnej citadely protestantizmu, neschopného ubrániť sa svojmu vlastnému dieťaťu. Ako výsledok, medzi ľuďmi tejto krajiny pozorujeme (okrem dobre formovaných katolíkov), že autoritatívne a pozitívne náboženstvo absolútne prepadlo a náboženská viera a neviera sa stala len záležitosťou názoru, takže v nej budú medzi ľuďmi vždy jestvovať podstatné rozdiely a každý je slobodný vytvoriť si vlastné vyznanie, prípadne nemať žiadne.
Taká je hnacia sila herézy, neprestajne okupujúcej náš sluch, zaplavujúcej našu literatúru a tlač. Proti tomuto musíme byť neprestajne ostražití najmä preto, lebo na nás útočí pod zákernou maskou falošnej lásky, v mene falošnej slobody, a pod zámienkou náboženskej tolerancie.
Tento princíp sa rozvetvuje na mnoho strán a zasahuje korene rodinného, občianskeho a politického života, ktorého životná sila závisí na výžive, ktorú mu poskytuje udržujúca sila náboženstva. Pretože náboženstvo je puto, ktoré nás zjednocuje s Bohom, Zdrojom a Cieľom všetkého dobra. Neviera, či virtuálna ako v protestantizme, alebo explicitná ako v agnosticizme trhá zväzok medzi Bohom a ľuďmi a usiluje sa vybudovať ľudskú spoločnosť len na základe absolútnej ľudskej nezávislosti. Liberálna propaganda spočíva na týchto princípoch:
1. Absolútna zvrchovanosť jednotlivca a jeho úplná nezávislosť na Bohu a Božej autorite.
2. Absolútna zvrchovanosť spoločnosti a jej úplná nezávislosť na všetko čo nepovstalo z nej samej.
3. Absolútna občianska zvrchovanosť implikovaná právom ľudu nezávislo si tvoriť vlastné zákony v rámci čoho je výslovne odmietané akéhokoľvek iného kritérium ako vôľa ľudu vyjadrená všeľudovým hlasovaním resp. paralamentnou väčšinou.
4. Absolútna sloboda myslenia v politike, morálke či náboženstve. Neobmedzená sloboda tlače.
Toto sú najzákladnejšie a najradikálnejšie princípy liberalizmu. Vo vyzdvihnutí absolútnej zvrchovanosti jednotlivca a jeho nezávislosti na Bohu nachádzame pôvod všetkého ostatného, čo liberalizmus prináša. Ak to máme pomenovať jedným slovom, tak je to racionalizmus, čiže doktrína o absolútnej zvrchovanosti ľudského rozumu a ustanovení ľudského rozumu za mieru všetkej pravdy. Potom tu máme individálny, spoločenský a politický racionalizmus, ktorého prejavmi sú, absolútna sloboda náboženstva, zvrchovanosť Štátu, sekulárne vzdelávanie, odmietanie každého vzťahu verejného života spojenia a náboženstva, manželstvo, sankcionované a legitimizované výhradne Štátom, atď. Jedným slovom, ktoré je syntézou toho všetkého, máme tu všeobecnú sekularizáciu, ktorá upiera náboženstvu možnosť akejkoľvek aktívnej intervencie do verejného života. Teda čistokrvný ateizmus.
Vymenovali sme zdroje liberalizmu, čo sa týka jeho ideií. Ak pohliadneme na protestantské a bezbožné prostredie, v ktorom žijeme, tak to vytvára intelektuálne ovzdušie, ktoré neprestajne vdychujeme do našich duší. Východiská liberalizmu nezostávajú len na teoreticko - špekulatívnej úrovni, ale reálne infikujú náboženské myslenie. Ľudia nie sú iba čisto kontemplatívne bytosti. Doktríny a vierovyznania ktoré si osvojujú sa potom musia logicky prejavovať aj v ich skutkoch. Dnešná teoretická úvaha sa stáva zajtrajším uskutočneným činom, lebo ľudia už z povahy svojej prirodzenosti zvyčajne konajú tak ako zmýšľajú. Preto dnes je ľahké pozorovať racionalizmus vo všetkých aspektoch našej reality. Jeho hmatateľné stopy a prejavy nachádzame v tlači, v legislatíve i v spoločenskom živote. Sekulárna tlač je ním napáchnutá a jednohlasne deklaruje absolutné oddelenie verejného života a náboženstva. Stal sa rozlišovacím znakom žurnalizmu a každý editor, ktorý ho dennodenne nerozhlasuje vo svojich titulkoch rýchlo pocíti ostrý nôž verejného odsúdenia. Sekularizácia je neprehliadnuteľná v zákonoch o manželstve a rozvode, v samotných základoch našej spoločnosti, v sekulárnom vzdelávaní, kardinálnom princípe nášho verejného školstva, šíri sa do sŕdc budúcich občanov a rodičov, je povinnou súčasťou školskej legislatívy, klinom ktorým vnikol do spoločnosti socializmus, pozorujeme ju v reči a bežnom spoločenskom styku. Nepretržite a opakovane sa zjavuje v tajných spoločnostiach, organizovaných ako deštruktívne kontranáboženstvá, ktoré vôbec neskrývajú úmysel zničiť Katolicizmus, je postrachom našich inštitúcií a krajinu vydáva do rúk sprisahancov, ktorých plány a metódy, skryté mimo zorné pole verejnosti, postupne budujú tyraniu temonty. Tisícmi spôsobov nachádza racionalizmus vyjadrenie a priestor pre realizáciu vo verejnom a občianskom živote a hoci sa jeho prejavy môžu zdať príliš rôznorodé, vždy je pozoruhodne jednotný a systematický v opozícií voči Katolicizmu. Či je dirigovaný zhora, alebo spontánny, vždy postupuje rovnakým smerom. Bez ohľadu na typ, druh, či školu, ku ktorej sa ten ktorý liberalizmus priznáva, či v spoločnosti, či v rodine, či v politike, vždy nesie rovnaký charakteristický znak – odpor k Cirkvi a vždy stigmatizuje horlivých obrancov Viery ako reakcionárov, klerikálov, ultramontanistov a pod. Kdekoľvek ho nájdeme, nech má akúkoľvek rovnošatu, liberalizmus je vo svojom praktickom uskutočnení otvorenou a systematickou vojnou s Cirkvou. Či ide o intrigánsky a pokútny druh, či je to legislatívou naordinovaná odroda, či sa sám nazýva Slobodou, či Vládou, či Štátom, či Humanitou, či Rozumom, alebo inak, jeho fundamentálna vlastnosť je nekompromisná nenávisť k Cirkvi.
Liberalizmus je svet sám o sebe. Má svoje dogmy a maximy, má svoju módu, literatúru, svoju diplomaciu, svoje zákony, sprisahania a nástrahy. Je to svet Lucifera, ktorý sa vplížil do našich čias pod menom slobody, v radikálnej opozícii, večnom a nikdy nekončiacom boji proti spoločnosti zloženej z Božích detí, proti Cirkvi Ježiša Krista.


piatok 7. septembra 2012

Nie som Martinián, som katolík

Antonio Socci

Vidiac vo včerajších novinách záplavu oslavných rečí a trápneho nadšenia nad dielom kardinála Martiniho, prišla mi na um kázeň na hore, ktorou Ježiš napomínal svojiich učeníkov: " Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť". Skutoční Kristovi učeníci sa vyznačujú práve opakom : "Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás" Ježiš potom naznačil v čom spocíva blaženosť jeho učeníkov: "Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi!"

Je isté, že kardinál Martini desaťročia zbieral chválu masmédii po celom svete, najmä tých mimoriadne antikatolíckych a mimoriadne nepriateľských Ježišovi Kristovi a Jeho Cirkvi. Čo to znamená? Namietate snáď, že to na ňom vôbec nezáviselo? Ale fakty hovoria jasne. Kardinál Martini vždy vyhľadával potlesk sveta, vždy sa maznal s Mocou (panujúceho svetonázoru) a vždy kráčal v čele najmódnejších ideologických prúdov prezentovaných sekulárnymi médiami, čím si získaval potlesk a obdiv. Až do svojej smrti bol váženým a pravidelným hosťom televíznych talkshow. Zdá sa vám snáď, že odmietal vypočítavé pochlebovačstvo médií, ktoré ho roky označovali za Antipápeža, za rivala Jána Pavla II a následne Benedikta XVI? Ja to tak nevidím.

Mohol to urobiť pevnými a jednoznačnými slovami, ako Don Lorenzo Milani, ktorý, keď ho progresívna tlač a politickí lavičiari označovali za jedného z nich, rozhorčene odpovedal: "Jeden z vás? Som len kňaz a to je všetko!" A keď sa ho pokúšali zneužiť proti Cirkvi vehementne sa na nich oboril : "V čom zmýšlam tak ako vy? V čom? Táto Cirkev má sviatosti. L’Espresso mi nedá rozhrešenie za moje hriechy. Dá mi snáď sv. príjmanie? Odslúži za mňa omšu?" A inde povedal "Trvalo mi 22 rokov vymaniť sa zo spoločenskej triedy, ktorá číta a píše L’Espresso a Il Mondo. Museli zo mňa nakoniec urobiť snoba, demagóga, naivku, a prestať ma ospevovať ako jedného z nich, pretože ja nie som jeden z nich. Jediné, na čom záleží je Boh a jediná povinnosť človeka je bohopocta. Všetko ostatné je len odpad."

Radi by sme takéto slová počuli aj od kardinála, ale nikdy sa tak nestalo. Nikdy. Namiesto toho sme počuli všeličo iné, čo akurát znepokojilo a zmiatlo jednoduchých katolíkov. Slová, v ktorých prezentoval, presný protiklad toho, čo učili Pápeži a čo učí Cirkev. Povedal dosť na to, aby sa ho včerajšia Republica odvážila chváliť za to, že "nikdy nezavrhoval eutanáziu", "za jeho dialóg s islamom a jeho schvaľovanie kondómov". Všetky módne ideológie našli v kardinálovi possibilistu, otvoreného k dialógu: "nie je zlé, ak dvaja ľudia, hoci aj homosexuáli, majú stabilný zväzok, ktorý je uznaný štátom."

Je vcelku legitímne, aby takéto myšlienky niekto vyznával a hlásal. Ale je legitímne, aby ich šíril kardinál Svätej Rímskej Cirkvi? Nie je toto do neba volajúci rozpor? Čo vernosť a lojalita? Ked kardinál povie: "buď štastný ako katolík ale buď rovnako štastný, že niekto iný je evanjelikál alebo moslim..." Nehlása sa tak rovnosť všetkých náboženstiev?

Kto si pamätá aspon jedno verejné vystúpenie, v ktorom kardinál odporoval "politicky korektným" ideám dneška? Kto si pamätá, že by na kardinála naopak niekto útočil za to že horlivo obhajuje prenasledovaných kresťanov? Ja nie. Radšej táral so Scalfarim, ktorý nezabudol zdôrazniť - "Nikdy sa ma nepokúsil obrátiť". Celkom tomu verím.

Sv. Pavol v liste Timotejovi, prikazujúc mu učiť zdravú náuku, prorokuje: “ Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.” (2 Tim, 4,3-4)

Vo svojom poslednom rozhovoore sa, kritizujúc Cirkev, kardinál Martini čuduje, kde sú "zapálení muži", ľudia čo "majú vieru ako stotník, horia ako Ján Krstiteľ, riskujú ako Pavol a sú verní ako Mária Magdaléna?" Určite ich nevidel medzi svojimi nasledovníkmi, ale v Cirkvi ich je ešte stále veľa. Veľmi veľa. Škoda len, že s nimi bojoval a v niektorých prípadoch ich pohnal pred cirkevný tribunál. Áno, toto je tolerancia tolerantných. Kardinál Martini, čo je úplne neuveriteľné napísal predslov ku knihe Vita Mancusa, ktorý zašiel tak ďaleko, že "poprel alebo aspoň vyvrátil dôležitosť asi tuctu katolíckych dogiem." Tak píše Civiltá cattolica. Kardinál však bez ohľadu na to označil jeho knihu za "odvážny pohľad" a želal si aby bola "čítaná a prerozjímaná čo najviac ľuďm." (Mancuso označil Martiniho za svojho duchovného otca).

Takže rúcanie dogiem Viery nevyvoláva u kardinála Martiniho odpor. Ale keď dvaja novinári, brániac Cirkev, kritizovali istých progresivistických katolíckych intelektuálov, boli kardinálom predvolaní pred milánsku inkvizíciu, kde od nich požadovali odvolanie. Aký to paradox. Tento, asi jediný prípad od posledného koncilu, kedy sa laický katolík dostal pred inkvizíciu a to kvôli obyčajnému dejepisnému text, nesie podpis tohoto progresívneho kardinála, kardinála dialógu ako ho Corriere della Sera a Repubblica volajú.

Noviny sú plné obdivu k jeho maximám. Musím priznať, že mi pripadajú hrozne banálne. Napríklad: "... nutnosť bojovať a byť verný sa vynára a nedovoľuje nám podľahnúť defétizmu." To znie ako Napolitano. Vďaka Bohu, v Cirkvi zostáva veľa ozajstných majstrov spirituality a lásky ku Kristovi.

Iná vec, ktorú média o kardinálovi dokola opakujú je jeho biblická erudícia. To je nepochybne pravda. Dobrý Boh však čas od času ukáže svoj zmysel pre humor. V piatok, keď kardinál Martini zomrel, moderný lekcionár predkladá čítanie, ktoré znamená koniec erudície a "katedry neveriacich", ktorú pre Martiniho požadovali, na ktorej panovali Cacciari a iní géniovia jeho typu.

V lekci teda počúvame sv. Pavla vyznávajúc, že "Kristus ho posiela hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž. Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. Veď je napísané: "Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem."Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia."

A v evanjeliu bola na ten deň predpísaná pasáž o desiatich pannách, v ktorej Ježiš, prevrátiac svetské normy, prehlasuje za "múdre" tie, ktoré zachovali vieru do konca a za hlúpe tie, čo ju stratili.

Dúfam, že kardinál zachoval vieru až do konca. Lichôtky Scalfariho, Daria Foa, “Il Manifesto” a Cacciariho sú pred Sudcom celého sveta zbytočné, ak nie priťažujúce. Ja, tak ako učí Cirkev, nechám za neho odslúžiť omšu aby získal odpustky a Pán sa nad ním zmiloval. To čo my hriešnici naozaj potrebujeme je súcit a pravá láska. Všetko ostatné je márnosť.

Antonio Socci

*Don Lorenzo Milani: 27 May 1923 - 26 June 1967) narodil sa v židovskej rodine, konvertoval a stal sa katolíckym kňazom. Je známy ako vychovávateľ chudobných detí a advokát výhrady vo svedomí.
** L’Espresso, Repubblica, Il Mondo, Il Manifesto– talianske noviny a časopisy
*** Scalfari –novinár plátku Repubblica, - Cacciari – socialistický filozof a bývalý primátor Benátok
**** Vito Mancuso - laik "teológ" a "etik"