pondelok 29. novembra 2010

Nové články na Dielni Sv. Jozefa


V čase kedy je dobrého čítania ako šafranu dovolím si upriamiť Vašu pozornosť na niekoľko výborných článkov, ktoré sa objavili v Dielni Sv. Jozefa. Predovšetkým je tu niekoľko článkov o konverzii Ernsta Jüngera, ktoré boli preložené z nemčiny a ktoré nám približujú nielen túto významnú osobnosť, aké sa dnes už nerodia, ale zároveň sú zamerané predovšetkým na jeho vzťah ku katolicizmu.


Jozef Duháček sa zas v článku Umenie a krása v hlbšom zamyslení venuje otázke umenia v ľudskom živote v kontexte biblických odkazov a platónskeho učenia o ideách. Článok je napísaný v tradícii (cirkevní Otcovia, svätí, Tolkien, etc.) kresťanského pohľadu na umenie a krásu, pričom ide pod povrchné pozitivistické poznávanie "matérie krásna" a jeho tvorby a odhaľuje význam umenia a poznávania krásy pre človeka a jeho život.

V článku Oremus et pro perfidis Judaeis prebratom z tomistického blogu Ite ad Thomam sa z klasických a tradičných pozícií odmieta škodlivé tvrdenie - založené na zlom modernom ekumenizme -, že modlitba z tridentskej sv. omše za obrátenie Židov je nesprávna. Autor veľmi pozorne a podrobne rozoberá logiku tohto tvrdenia a vyvodzuje dôvody oprávnenosti a správnosti tejto modlitby.


Posledným článkom na ktorý tu chcem odkázať je potom stručné pojednanie o jednom z veľkých francúzskych konzervatívcov - vikomtovi Louisovi de Bonald pochádzajúcom z pera Davida J. Levyho.

Predstavili sme Vám na tomto mieste štyri veľmi kvalitné články, ktoré sa nepochybne oplatí prečítať a dúfame, že si ich dostatočne vychutnáte.


piatok 19. novembra 2010

Bloyova Mária Antoinetta


"Marie Antoinetta narodila sa v den Dušiček.
Cirkev pěla o Hněvu a hrozném zasedání spravedlivého Soudce.
Ve všech katolických svatyních rozléhaly se nářky živých, prosících za nebožtíky.

Marie Antoinetta. plavovlasá Rytířka Smrti
děsivější a krásnejší než ona symbolická kositelka Albrechta Dührera,
Marie Antoinetta, arcikněžna Svaté Říše Sedmi Bolestí,
přišla na denní světlo do tohoto smutku dní,
střemhlav se vrhajíc z l
ůna mateřského do smutečnách povijanů svého osudu. Její první pláč novorozeňátka zdál se asi jakoby ozvenou strašné Hymny cirkevní, a tato ozvěna v její ubohé duši nikdy neměla konce."

(Nielen) čitateľský zážitok z čítania Leona Bloya neviem snáď porovnať s čítaním žiadneho iného autora. Bloy má všetko: postoj, literárnu kvalitu i býčiu silu za každým slovom, ktoré napíše. Jeho diela sú krásne akoby ste sledovali najkrajšie iluminácie, či počúvali nádherné piesne. Je to pritom mocný obranca viery a dobra. Presne vedel aké miesto určil mu v stvorenom svete vládca Všehomíra a toto neochvejne a neustále zastával, pripomínajúc nám slávu zašlých dní, kedy sa ešte pôvodný spoločenský poriadok neváľal v ruinách.

V knihe Rytierka smrti z roku 1877 vydal nádherné svedectvo utrpenia jeho veličenstva najkresťanskejšej kráľovnej Márie Antoinetty, manželky Ľudovíta XVI., trýznenej a popravenej mrzkými francúzskymi revolucionármi. Predstavuje v ňom francúzsku kráľovnú, dcéru rodu Habsburského, nie ako kanonizovanú sväticu, lež ako stelesnenie prečistého vzdoru proti zločinnej vláde lumpov. Ako vzor kontrarevolučnej myšlienky, zmierčiu obetu, ktorá vykupuje svoj ľud vlastnou nevinnou krvou preliatou nenásytnými žrecmi revolúcie.

"Toť prý zahájení nové společnosti a konec starého světa. Já odkrývám v tom Konec ZÁKONA SALICKÉHO, a toto právě nezpozorovala velikolepá pitomost revolucionářská. Marie Antoinetta učinila jako Sv. Diviš. Zdvihla svou hlavu uťatou a jala se kráčet a panovati sama jediná, držíc tuto hlavu v ruce. Vládou trvanlivou, jež nebudou moci od nynejška vyhladiti ani vzpoury, ani popraviště, ani fusillada, ani dělové kartáče, ani požáry měst sídělných. Kráľovna Guillotinovaná, první toho jména, bude kralovati nade všemi korunami králův a císařův a nad sprostým náčelkem našich parlamentních purkrabí. A to až do té doby, kdy uhasne v Evropě srdce posledního muže, poslední stud poslední ženy a poslední jiskra rytířských rozhorčení vědomí křesťanského!"; tak píše Bloy.

Vedomia, ktoré práve vtedy začalo sa vytrácať a potláčať. Bloy to presne popisuje slovami: "Bylo li kdy co malé, bylo to osmnácte století. Na objevení jeho velikosti bylo zapotřebí heroického bačkorářství devatenáctého století a dutého pedantství našich doktrinářů. Malost osmnáctého století jest zcela původní a náleží jemu samotnému.
Ať je uvážíme s kterékoliv stránky, jeho mravy nebo umění, jeho politiku, nebo filosofii, nenajdeme v něm ani nejnepatrnější stopy krásy, nebo lidské síly."
A odmeriava ďalej mierou presnou, dobre natrasenou: "Opice vstupuje na místo nášho Pána Ježíše Krista a leze po všech oltářích. Jestiť pod jménom Voltairovým předposledním vtelením Molochovým a jeho posledním avatárem, než dojde Robespierra, jenž uvede ve skutek definitivní nádheru jejího úplného vykříšení. Než bude píti krev, požírá duše a ukonáva svoji ďábelskou chut."

Bol to vek hrmotné vzostupu nového pohanstva zaštíteného arci encyklopedickou matematikou sekulárnych poučiek. "Kartheziánské nahražení Boha svým já ve všech oborech politiky i vědy, nahražení zákona poslušnosti papírem, úplné přelití konstitucí, nenadálé odhalení Práv Člověkových, systém přírodní, systém úvěrní, systémy atheismu a bankrotu, zničení výsad šlechtických a inaugurace výsad luzy, té posvétné luzy, jenž na konec bude míti své básníky a později svoji tichou kapličku a sv
ůj mystický vitrail v kathedrále Micheletově, inspirovaného rektora Paralipomen nactiutrhání."

V tomto veku úbohá kráľovná drvená bola dvorskou etiketou, tuhou a neúprosnou, ktorá snáď hodila sa jedine k Ľudovítovi XIV. Bloy vidí stratu jej zmyslu už v panovaní Ľudovíta XV., ktorý zetiketoval i cudzoložstvo. V čom sa mu Ľudovít XVI. našťastie nepodobal, no i to obrátilo sa v konečnom dôsledku voči cnostnej kráľovnej, čo chcela sa zbaviť cudzoložníc bývalého kráľa a sama sa nadôvažok stala obeťou ohovárania. Bloy poukazuje na to, že pre ňu nebolo odpustenia, odpustenia ani len pre jej dobrotu, cudnosť, dôvtip, či dobrodenia, ktoré preukazovala chudobným.

Veľká kráľovná bola pritom opakom manžela svojho, ktorý hoc preukázal zoči-voči revolúcii i hrdinstvo, nebol schopný sa jej brániť. A kráľovná pritom pre obranu majestátu jeho robí, čo môže. "Marie Antoinetta, dychtivá jednání hrdinského, že by až, býti sama, byla zachránila monarchii a věčně přikovaná k tomuto zoufalému solecismu královskému a manželskému, vyrážela leckdy v rozhorčené úsudky, jež tvrději tíží paměť Ľudovíta XVI. než ortel jeho vrahů."

Ona bola tou hrdou nositeľkou božského Práva na vládu, ktorého sa tak žalostne nedostávalo jej manželovi. Práva pre ktoré dostal sa i náš blahoslavený cisár Karol Habsburský do trpkého a smrtonostného exilu. Lež "Ľudovít XVI. byl podstatou králem devatenáctého století. Měl minutu velikosti, nic více a tou byla, běda jeho poslední minuta.

Nakoniec Bloy i ostudný proces proti kráľovnej pojednáva. Ohavnosť tak
požadovanú zločinnou zberbou sansculottskou, pre ktorú poprava kráľa bola málo. Bolo treba ponížiť a zadupať túto levicu v rúchu kráľovskom, túto ľaliu, čo neseje a nežne. "Nenávist, Závisť, Hněv, Generální to stavové všech nízkých vášní tak zběsile volaly po tom dlouho...".

De Maistre odhalil, že meradlom spravodlivosti je kat a že sa jej tu nedostávalo toho znakom bol strašlivý Fouquier-Tinville, autora sprostej obžaloby. ("Táto proslulá obžaloba, v níž nejpodlejší a nejkrvilačnější tupení jest násobeno neyměrnou hloupostí, zajisté by si nezasloužila, by byla vylovena ze své propasti lidských výkal
ův a by byla vyťažena na světlo našeho slunca, kdyby se v ní neukazovalo jakési zjevení pravého génia revolucinářského, kterého De Maistre prohlásil satanským"). Bolo treba vraždy kráľovnej, bolo jej treba dodať na hlavu tento strašný, okázalý a krásny diadém. Bloy pripomína že táto je kráľovnou zmierenia za hriechy pokolenia Sv. Ľudovíta. Tak pije kalich horkosti až do dna, trýznená ako predobraz obetí nezastaviteľného revolučného stroja, čo dodnes krúti sa bez prestania.

"Na droby sansculottové! Marie Antoinetta je odsouzena. To znamená, že ji setnou hlavu, neboť již není jiných trest
ů, ať na jakýkoliv přečin. Divoucí hbitost revolucionářské spravedlnosti! Řízení, praví jeden očitý svědek bylo zakončeno v půl páté ráno tímto nálezem Tribunálu, odsuzujícím ji na smrt... Na vlas ve čvrt na jednu s odpoledne její hlava padla pod mstící ocelí zákonův."

Tak padla kráľovná, ktorú videla a modlila sa za ňu bl. Katarína Emmerichová vo väzení. Padla aby kráľovstvo jej naďalej trvalo v srdciach našich. "Historie ubohé královny má jen čtyři řádky před Bohem Narodila se v den slz, žila část svého života v slzách potlačovaných, své poslední dni v slzách prolévaných deštěm, přívaly a posléze smrt, podnět k tolika jiným slzám, byla Dies irae pohrobení jisté Tradice, jisté Aristokracie, jistého Trůnu a jistého Světa."

Tak Bloy vytesal pamätník trpiteľského diela kráľovnej, čo pristal jej ako náhrdelník, čo nosila hrde na hrudi pripamätuvajúc nám ju tak so všetkou krásou umenia toho, aby sme tento krásny a predivný obraz nosili v srdci, hoc je i obrazom krásy natoľko morálnej, krásy natoľko ľudskej a nie božskej i preto však mocnejšej pre nás, čo o túto stojíme i naďalej.

Leon Bloy: z knihy Rytierka smrti


Řekl jsem to již výše: nevěřím ve svatost Márie Antoinetty. Nedostáva se velikých rysův a nezjevuje se nadpřirozeno.

Přece však zbývá toto, co vypravuje Montjoie. V samé Conciergerii se podařilo odvážnému baronovi de Batzovi, že již již by ji byl osvobodil. Ale bylo třeba zabiti ty dva četníky. Zamítla, ač možno říci, že nikdy právo zákonité obrany nebylo vyjádřeno zřejměji, světelněji.

21. ledna se v ní naposledy vzbouřila krev, když se rozkrikla na biřice guillotinní, odvlékajícií Ludvíka XVI.: "Jste všichni zločincové!"

Když ji urvali syna, bránila ho jako lvice, jíž byla, nastavujíc se všem ranám. Bylo třeba, aby jí pohrozili, že ubohé dítko zabijí.

Od této chvíle vše u ní povolilo, všecko její odporování pohaslo a zaniklo v nesmírném mlčenlivém zármutku v kterém posléze vzchází odpuštění, doporučované Naším Pánem Ježíšem Kristem, jako bledé slunce nad mořem, na druhý den po bouři, jež byla vše zničila.

V den, kdy odcházela z Templu, zapomenuvší se shýbnouti, uhodila se do hlavy ve věžní brance. Tázali se jí, neublížila-li si. "Oh, neublížila, pravila, nyní mi již nem
ůže nic ublížiti."
Již si neposteskla, zcela se ponížila před tajemnou Spravedlivostí svého Boha a pohroužila se tiše v muka.

Co se dálo mezi touto sekvestrovanou duší a Utešitelem otrok
ův a pokořených královen, jež ho volají na obou kolenou?

De Maistre pravil, že bylo možná v srdci umírajícího Ludvíka XVI. jaké také přijímaní muk, mohoucí zachrániti Francii. Jak mnohem oprávněneji by to bylo lze říci o Královně, o té koruny zbavené Veronice, která by neměla ani šátku na osušení obličeje svého Mistra, kdyby byl přešel její vězením, - ale která by ho byla mohla občerstviti největšími slzami, jaké byly vyplakány od Marie Magdaleny, a která by se prostřela na přísné dlaždice, by mu poskytla celým svým tělem královského koberce!

"Nemáte dosti odvahy?", tázali se jí jednoho dne ke konci této nekonečné agonie. "Nikdy mi ji nechybí", pravila. Snad by jí byla neměla dosti před několika lety, když byla teprve u svého prvotního meče. Když sedm nož
ů bylo dobře zabdonuto, k nevytržení, ucítila se načisto silnou, a byl čas, aby bedlivý výpravčí duší, Fouquier-Tinville, označil ji, by se dostavila na jeho jatky.

podľa: Léon Bloy: Rytířka smrti., Dobré dílo : Stará ríše 1917, preložil: Oto Albert Tichý

nedeľa 7. novembra 2010

Prečo nie som konzervatívcom

Trvalo to niekoľko rokov. Niekoľko rokov čo som sa "bil" za to, aby pomenovania konzervativizmus a konzervatívec mali v tejto spoločnosti svoj reálny politický a spoločenský význam. Pokiaľ teda mali mať nejaký rozumný, ne-dialektický, sám seba sa nepopierajúci význam.

Totiž v prostredí liberálnej gnostickej spoločnosti, kde kdejaký moderný politický prúd, čo len pred chvíľou vyvrhla ho z útrob - sťa Jonáša z veľryby - nejaká tá moderná skupinka oponujúca extrémizmom ešte novším má tendenciu označovaná byť konzervatívnou. Taká skupinka, čo vzdychá nad časopisom .týždeň (panoptikom všetkých bludov politických), pestuje idolatriu ku kapitalizmu a modlí sa k ľudským pseudoprávam a slobodám, citujúc pri tom najrôznejších všeuznávaných mysliteľských tĺkov, kde-tu sa ešte zaklínajúc Spojenými štátmi slobodomurárskymi a Spojeným multi-kulti kráľovstvom lóže Grand Orientu (v lepšom prípade anglo-saským relativistickým "konzervativizmom"). Hoc i môže na pospolný ľud vedený falošnými prorokmi komentujúcimi z pozícii všeobecnej deklarácie politickej korektnosti pôsobiť takáto skupinka "extrémisticky" (t. j. napr. nesúhlasí s vraždami nenarodených detí) s konzervativizmom nemá nič spoločné a je to len jedna z liberálnych revolučných prílivových vĺn, ktorých základnou podmienkou existencie je, že sa navzájom popierajú. Napokon po ovocí spoznáte ich (výborným príkladom je e-zine Postoy prinášajúci nám citlivé články o sodomitských "partneroch" a vyjadrenia osobností liberálnej ľavice ako je "konzervatívny punker Koňýk").

Zástanca skutočného politického poriadku - vyhynuvší to druh (žijúci možno snáď v ohrozenom počte v rezerváciách okolo Bratstva Sv. Pia X., ak vôbec), t.j. konzervatívec, ktorý skutočne uchováva večne platný poriadok a nie revolučné výdobytky buržoáznych a iných ľavicových súdruhov môže mať z takýchto "konzervatívcov" len brucha-bôľ. Tento poriadok bol na preskúšanie mnohých sŕdc definitívne úplne vyvrátený dokonca i vo svojich prípadkoch po druhej svetovej vojne. Vykrvácal a zomrel a niet ho tu. I ten, čo ho obdivuje nemá, kde by hlavu sklonil, keď v politickom prostredí obsadili tieto pozície prúdy vyššie uvedené naskrz liberálne a prehnité. (dôkazy vlastnej dekadencie a prehnitosti trúsia všade naokolo). Bolo by pri tom vážnym útokom na česť poctivého kontrarevolucionára, keby ostal v jednom vreci s takýmito hnutiami celkom priezračne kálajúcimi na slávnu minulosť Christianitatis, ktorú si jednostaj ošklivia a ktorú neustále opravovať a vylepšovať by chceli, uvrhnúc tak stále viac všetko v čom ešte ostali pozitívne semienka kultúry tejto uchovávané, v stále väčší rozklad. Od týchto preto treba jasne sa dištancovať a akýchkoľvek liberálnych praktík, čo z definície sú hriešne
sa vystríhať a neuvrhnúť ich v spojitosť so slávnymi povstalcami z Vendeé, cristeros, či carlistas, etc.

My nad rozdiel od nich pred´s vieme pod akými zástavami stojíme a vieme, aké spoločensko-politické dôsledky z toho pre nás vyplývajú. (tak ako to vie "klasický liberál", či "trockista", len ich dialektický súputník moderný "konzervatívec" nevie, kde mu hlava stojí a hlása myšlienky permanentnej revolúcie.) A za takých podmienok lepšie slova, pojmu sa vzdať než ponechávať v platnosti omyl, že snáď s týmito nepriateľskými politickými ideami nejak paktujeme. Tradičných označení je tu beztak dostatok, čo jasne odlíšia nás od moderných politických prúdov, do ktorých chráňme sa čo i len lem nohavíc omočiť.

Na druhej strane však i k sebe musíme byť úprimný, lebo i my žijeme v modernej spoločnosti a každý viac, či menej dotknutý ňou sme, tomu vyhnúť sa nedá. Uchránení môžete byť len ak žijete na púšti a aj to len vtedy ak Vám tam niekto vyslúži tradičnú Sv. omšu, lebo bez tej žiadny konzervativizmus nemôže ani živoriť nieto žiť. Ani my nie sme konzervatívci a za svoje vzali sme každý deň mnohé z liberálnych revolučných predsudkov. Konzervativizmus dnes je mŕtvy a ani ja nie som konzervatívec ako mnoho krát a mnohorakými spôsobmi som zistil.

A týmto som len podoprel svoje trosky.

piatok 5. novembra 2010

Čas na vznik konzervatívneho hnutia

Len som sa tak zamyslel; možno je už vhodný čas na to, aby na Slovensku vzniklo konzervatívne hnutie. Hnutie oprostené od všetkých tých liberálnych nánosov, ktoré uľpeli na nás. Nejaké to predpolie sme preto pripravili.

Je teda na čo nadviazať. A najlepšie nadviazať tvrdou, nekompromisnou a hutnou kritikou toho, čo je na nás liberálne. A potom rozprášiť všetok ten smiešny pseudokonzervatívny (kresťansko -demokratický, občiansko-konzervatívny, "konzervatívno"-demokratický) odpad čo nás obklopuje na kopytách. Popľuť ho a nabrať na bodáky. Nech vejú slávne zástavy kontrarevolúcie.

Vyzývam nekompromisnú a edukovanú reakciu i keď neviem, či vzíde za môjho života. Predsudkami obrní sa pred súcitom umiernenosti k pseudokonzervatívnemu pohybu, ktorý zamoruje dnes naše ovzdušie a obsadí pozície jedinej pravice hodnej toho mena a ktorým sme mi ešte trpeli. Povstane na odmietnutí ilúzií moderného človeka a grunte tradičných názorov, ktoré však môžu byť gruntom len ak stoja na tradičnej Sv. omši.

Chodníčky sme vyšľapali. Je čas vykročiť na cestu.