štvrtok 30. septembra 2010

I.

Ťažká obuv vyrobená podľa návodu z konca 18. storočia dopadala na studenú kamennú dlažbu. Hrmotný abbé Jules Pierre Marie de Polignac sa presúval k oltárnym tabuľkám v St. Nicholas du Chardonnay, kde každý večer o 18.00 slúžil sv. omšu. Predtým ako sa pustil do čítania začiatku evanjelia Sv. Jána zhlboka sa nadýchol. Na svojej službe Bohu si dal záležať a tak veriaci možno až príliš milovali chvíle keď jeho hlboký basový hlas rozvibroval vzduch latinskými slovami evanjelia. Pri verbum caro factum est pokľakli s kňazom ako jeden muž. Bola to väčšinou mladá generácia, čo neočakávane objavila na začiatku 21. storočia katolícke tradície a začala ich obnovovať. Tie tradície, ktoré sa väčšinová sekulárna spoločnosť odkojená na liberálnej vzbure 60tych rokov storočia predchádzajúceho rozhodla definitívne pochovať. Tradície, čo mali byť zabudnuté v samotnej Cirkvi. Dnes, keď mal pápež Pius XIII. na stole kauzu kanonizácie arcibiskupa Marcela Lefébvra bolo tomu skoro ťažko uveriť.

Dôstojnosť povstania z pokľaku narušilo len zakvílenie starej vstupnej brány. Do chrámu vtrhol čerstvý vzduch obtierajúci sa o mladé robustné telo šestnásť ročného Martina du Vergier. V jeho mladom veku ho nespomalila ani horúčka, ani silná prietrž mračien odohrávajúca sa za bránami kostola. Jeho rýchle pohyby zastavila až svätenička v ktorej si namočil prsty. Zrazu bola všetka mladícka prchkosť preč. V tomto momente pocítil, že stojí pred vládcom univerza, že vstúpil do jeho posvätných komnát. Preto pokľakol a prežehnal sa úplne ovládnuc dychtivosť s akou sa prirútil na miesto, kde sa veriaci stretali s Kristom. Na chvíľu sa ocitol mimo bežný čas, v siločiarach transcendentna. Z týchto miest ho vytrhol až káravý pohľad Marcela de la Fortune, jeho rovesníka a vnuka starého Simona, starca čo ako chrlič visel na chóre, účastný každej svätej omše.

Abbé Jules sa však nedal týmto príchodom mladého víchra rozviklať. Pozorne dočítal úvodnú pasáž úvodu Jánovho evanjelia a pokračoval modlitbami k Sv. Michalovi Archanjelovi, Panne Márii a božskému Ježišovmi srdcu. Líca sa mu červeneli akoby ho po nich hladili samotní svätí stojaci v podobe sôch všade naokolo a pohľad pevne upretý k sanctuáriu mal zastretý sťa by prežíval najsladšie extázy Sv. Terezy, či Sv. Jána z Kríža. Nenadarmo o ňom jeden františkánsky rehoľník z rádu prísnej observancie prehlásil, že Jules bol povolaný skôr ku kartuziánom ako pre farnosť. Martin však už vtedy namietal, že nech sú kňazove mystické prežitky akékoľvek, je to predovšetkým pastor bonus, ktorý sa nadovšetko venuje svojim ovečkám. A to predovšetkým tým, ktoré poblúdili. Nevdojak pri pohľade na tohto kľačiaceho zasväteného muža i teraz ulietali Martinovi myšlienky k takýmto spomienkam i napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažil sústrediť sa na modlitbu. Keď však pomyslel na neúprosne káravé výčitky svojho najbližšieho priateľa Marcela podarilo sa mu opäť zapudiť všetko, čo mu v nej prekážalo.

No to doznelo posledné "miserere nobis" a ďalej ostával len sám kľačiac priamo pred oltárom v čakaní na to ako mu ťažké ruky abbé Julesa Pierra Maried de Polignac dopadnú na ramená. Vedel, že Marcela ostane čakať spolu s ním, zvedavý prečo sa tu vôbec Martin v takomto stave objavil. Tento hrmotný chlap, ktorý mal telesné predispozície skôr na kariéru v špeciálnych jednotkách bol učiteľom oboch chlapcov už od mala. Ba čo viac, bol ich spovedníkom. Pre Martina bol predovšetkým príkladom toho, že je to stále tá istá Cirkev, ktorej súčasťou mohol byť abbé Jules napriek búrlivým premenám časov kedykoľvek. Svet sa menil a starol, ale viera ostávala tá istá, aj napriek ťažkým skúškam, zmätkom a nešťastným reformám, ktoré utrpela Cirkev na konci 20. storočia a začiatku, toho 21., ktoré sa práve klonilo ku svojmu koncu.

pokračovanie nabudúce

Poznámka: Príbeh bude priebežne prechádzať redakčnými úpravami, reakcie v tomto smere sú vítané.

štvrtok 16. septembra 2010